FM a PR

14. mája 2020

Definícia finančného manažmentu a jeho postavenie v organizačnej štruktúre podniku

Finančný manažment sa zapodieva finančnými aspektmi činnosti podniku. Jeho obsahom je riadenie finančných procesov podniku v podmienkach trhovej ekonomiky.

Vymedzenie pojmu FM:

– FM hľadá odpoveď na otázku “Čo treba vo finančných vzťahoch a procesoch robiť, aby sa naplnili podnikateľské ciele” (vedomosti, znalosti, definície, pojmy, kategórie, modely, vízie)

– Vedecké poznatky, vedecký základy – finančná veda, podnikové financie, matematika, štatistika, metódy operačného výskumu, teórie rozhodovania, psychológia, filozofia atď.

– Praktické skúsenosti ľudí, ktorí proces riadia:

rozvinutie informačných systémov (chýba komplexnosť a previazanosť)
- asymetria informácií
- internacionalizácia ekonomiky
- liberalizácia trhov tovarov, služieb, kapitálu a práce
- nestabilita trhov
- nerovnosti vo svetovej ekonomike
- zmeny v spotrebiteľskom dopyte

– FM zjednocuje faktor celého systému riadenia podniku

rozhodnutia a procesy prebiehajúce v podniku majú vplyv na finančné výsledky, výnosy, náklady, zisk
- ovplyvňujú pohyb kapitálu, peniaze, pohľadávky a záväzky, rozdelenie výsledku hospodárenia, investovanie atď

– riadenie finančných procesov vychádza z cieľov podniku

základný cieľ: maximalizácia trhovej hodnoty podniku pre vlastníkov
- medzi ciele : likvidita, rentabilita, stabilita
- spoľahlivé a potrebné informácie

– nerovnovážne stavy v ekonomike:

zamestnanec a vlastník podniku – bohatne vlastník
- dlžník a veriteľ – bohatne veriteľ
- daňový poplatník a štát – bohatne štát
- spotrebiteľ a obchodník – bohatne obchodník

FM– je subsystémom komplexného systému firemného manažmentu. Obsahom finančného riadenia podniku je organizovanie pohybu kapitálu, peňazí, pohľadávok a záväzkov.

Organizačné začlenenie útvaru zodpovedného za riadenie subsystému na riadenie hlavných činnosti – produkcie výrobkov a služieb, marketingu, administratívy, financií závisí od modelu organizačného členenia uplatňovaného v danej firme ( model funkcionálny, výrobkový, územný, odberateľský). Od toho je odvodený aj konkrétny typ organizačnej štruktúry (líniová, funkčná, ich rôzne kombinácie).

Základné činnosti finančného manažmentu v podniku

FM chápaný ako riadenie finančných procesov v podniku zahŕňa 4 činnosti:

1. Finančné plánovanie

hlavná úloha – formulovať finančné ciele podniku
- uspokojovanie potrieb spotrebiteľa, kupujúcich a užívateľov (objem a kvalita predaja)
- potreba kapitálu a spôsob jeho získania (dlhodobé hľadisko)
- platobná schopnosť, likvidita, solventnosť (krátkodobé hľadisko)

2. Finančné rozhodovanie v neistote o:

koľko kapitálu podnik potrebuje a odkiaľ ho získa (od právnej formy, od formy podnikania v odvetví, voľba štruktúry, jedná sa o výrobný alebo obchodný podnik)
- kam ho umiestniť (aký trh, región, krajina…)
- ako rozdeliť výsledok ( vlastníci, zamestnanci, investovanie, reinvestovanie)

Finančné rozhodovanie zahŕňa:

strategické rozhodnutia:
- vzťahy súvisiace s podnik. prostredím
- vzťahy súvisiace s ekonomickým okolím
  - operatívne rozhodnutia sú zamerané do vnútra podniku (4 zložky):
rozpoznanie a definovanie potreby rozhodovať (odchýlky od plánu)
hľadanie alternatív riešenia (informácie, výskum, vývoj)
hodnotenie alternatív z hľadiska očakávaných výsledkov (modelový prístup, výnosnosť, rizikovosť)
prijatie rozhodnutia (jedna z alternatív – najefektívnejšia)
Princípy rozhodovania:
- väčšie bohatstvo je lepšie ako menšie
- skôr je lepšie ako neskôr
- menšie riziko je lepšie ako väčšie
- je dobré mať možnosť voľby

3. Organizovanie finančných procesov:

každodenná činnosť
- zabezpečenie prijatých rozhodnutí
- organizácia vnútropodnikovej komunikácie
- motivovanie pracovníkov

4. Finančná analýza a kontrola

hodnotenie úrovni dosahovania finančných cieľov (analýza ex post)
- identifikácia vývoja finančného hospodárenia podniku (analýza ex ante)
- impulzy pre operatívne riadenie
- podklady pre finančné plány na ďalšie obdobie

Základné úlohy finančného manažmentu v podniku

1. Získanie potrebného kapitálu – komplexné financovanie podniku:

znalosť podnikového prostredia a ekonomického okolia (finančné trhy, účelové fondy, bankový systém) – medzinárodný rozmer
- externé zdroje (vklady vlastníkov, úvery, dotácie)
- interné zdroje (odpisy a zisk po zdanení, vnútorná reštrukturalizácia aktív spojená s redistribúciou kapitálu)
- riadenie finančnej štruktúry podniku (podiel cudzích a vlastných zdrojov na krytí podnik. majetku)
- vývoj obchodného a finančného rizika (zmierňovanie)

2. Proces investovania – efektívna alokácia kapitálu:

a) vyhľadávanie podnik projektov (medzinárodný rozmer):

– úloha strategického plánovania

– poznanie trhu

– podniková orientácia a aktivity

b) hodnotenie podnik. projektov:

– plnenie základ. cieľa podnik. činnosti (max. trh. hodnoty podniku)

– ukazovatele: – diskontovaný a čistý CF

– kriteriálna výnosnosť požadovaná podnikom

– rizikovosť projektu

– aplikácia kritérií pre vecnom a finančnom investovaní

3. Rozdeľovanie finančných výsledkov podnikateľskej činnosti zohľadňuje:

a) vývoj vonkajších faktorov pôsobiacich na podnik:

daňová politika
- odpisová politika
- úverová politika

b) vnútorné podnik. potreby:

investičné požiadavky a možnosti, očakávania efektívnosti
požiadavky vlastníkov, dividendová politika

4. Evidovať a analyzovať priebeh finančných procesov:

– zabezpečuje účtovníctvo, štatistika, fin.-ekon. analýza, vnútorný audit a controlling Sú to samostatné disciplíny.

Vzťahy vlastníkov a manažérov, problém agentstva

Záujem vlastníkov: Maximalizácia trhovej hodnoty podniku. Záujmy presadzujú priamo (účasť na riadení podniku) prostredníctvom manažérov, ktorí sú ich zamestnancami.

Záujem manažérov:

zabezpečiť si, čo najväčšie odmeny (používanie podnikového auta, lietadla, bytu, nárok na odstupné, dôchodok),
čo najdlhšie zotrvať vo funkcii,
získať, čo najväčšiu nezávislosť v rozhodovaní.

Problém:

skrytej informácie (vlastníci nepoznajú možnosti manažéra)
skrytej akcie – konania (rozhodnutia manažérov nie sú jednoznačne pozorovateľné vlastníkmi)
informačnej asymetrie (manažéri majú kompletné informácie o podniku, vlastníci stručné od manažérov)

Riešenie problému agentstva:

uplatnenie kontrolného systému (vytvorenie vnútorných pravidiel, ktoré vymedzujú právomoci manažérov na jednotlivých úrovniach a tak isto obmedzujú ich slobodu v rozhodovaní. Okrem toho sa vytvára aj systém vonkajšej a vnútornej kontroly výsledkov manažérskej činnosti – audit),
systém zainteresovanosti manažérov (sú užitočné, aj keď nie sú dokonalé).

Riešenie problémov agentstva si vyžaduje určité náklady tzv. agenstské náklady:

náklady spojené s kontrolovaním manažérov (napr. náklady na audit),
náklady súvisiace s tvorbou zainteresovanosti manažérov, aby konali v záujme vlastníkov,
reziduálne straty – rozdiel medzi skutočným výsledkom konania manažéra a maximálne dosiahnuteľným výsledkom, ak by manažéri konali úplne v záujme vlastníkov.

Inflácia a jej pôsobenie na finančný manažment podniku

Inflácia – definuje sa ako dlhodobejší nepretržitý rast cenovej hladiny, kt. je spojený s nadmernou emisiou peňazí a vedie k poklesu kúpnej sily peňazí.

Pri skúmaní inflácie sú dôležité tri charakteristiky:

príčiny, ktoré infláciu spôsobujú – sú rôznorodé. V zásade ich môžeme členiť podľa toho či dochádza k rastu cenového vyjadrenie ponuky – tzv. nákladová inflácia (rastú ceny výrobných faktorov), alebo rastie kúpyschopný dopyt – tzv. dopytová inflácia (rast investícií, rast konečnej spotreby domácností..)
- tempo inflácie – charakterizuje veľkosť jej vývinu (cválajúca, mierna, hyperinflácia). Najčastejšie sa stretávame s kvantifikáciou miery inflácie pomocou indexu spotrebiteľských cien.
- pôsobenie inflácie na ekonomické subjekty

Pôsobenie inflácie na podniky a ich finančné hospodárenie je mnohostranné. Za najdôležitejšie možno považovať tieto dôsledky:

menia sa ceny jednotlivých výrobných faktorov aj podnikových produktov, pričom tieto zmeny sú spravidla nerovnomerné. Menia sa teda cenové informácie potrebné na rozhodovanie podnikov. Čím vyššia je miera inflácie, tým sú tieto zmeny intenzívnejšie a rýchlejšie, čo podnikom veľmi sťažuje adekvátne reagovanie;
dochádza k neočakávaným a neželaným majetkovým presunom. Veritelia strácajú, pretože ich pohľadávky sa síce uhrádzajú v nominálne rovnakej výške, ale reálna hodnota peňazí sa infláciou znížila. Naopak, dlžníci získavajú, pretože platia dlhy znehodnocujúcimi peniazmi. Vecné aktíva v porovnaní s finančnými relatívne zhodnocujú;
nominálna úroková miera rastie. Prispôsobuje sa tak miere inflácie;
mení sa daňové zaťaženie jednotlivých subjektov. Daň odčerpáva z podnikov časť zdrojov určených na jednoduchú reprodukciu. Odpisy HIM sa uskutočňujú zo vstupných cien. Vďaka inflácii je cena obdobnej zložky HIM pri jeho obnove vyššia. Náklady sú vďaka odpisom podhodnotené a v dôsledku toho je nadhodnotený zisk.
To všetko relativizuje podklady pre podnikové rozhodovanie – osobitne nepriaznivý vplyv je na investičné rozhodovanie, kde sa znižuje spoľahlivosť odhadu investičných nákladov a výnosov.

Skúsenosti v niektorých štátoch ukázali, že aj deflačný vývoj – t.j. znižovanie cenovej hladiny má v hospodárstve ako celku tiež nepriaznivé dôsledky.

Vplyv verejných financií na manažment podniku

Oblasť verejných financií zahŕňa problematiku štátneho rozpočtu, miestnych rozpočtov a verejných fondov.
V rámci štátneho rozpočtu je dôležitá problematika daní, dotácií, ciel a celkový stav štátneho rozpočtu – jeho prebytkovosť alebo schodkovosť.

Daňová politika štátu pôsobí vo viacerých smeroch:

Sadzby nepriamych daní ovplyvňujú štruktúru dopytu po jednotlivých druhoch tovaru a služieb, a tým aj objem predajov podnikov, ktoré ich produkujú.
Podmienky priameho zdaňovania podnikových dôchodkov daňou z príjmu a majetkovými daňami ovplyvňujú rozdeľovanie podnikových ziskov, a tým nepriamo aj investičnú aktivitu podniku.

Dôležité sú nielen daňové sadzby, ale aj formulovanie daňového základu.

Dotačná politika štátu umožňuje podniku získať dodatočné zdroje, ak sa zúčastní na plnení programov, ktoré sa štát rozhodol podporovať. To je zmyslom dotačnej politiky, hmotne stimulovať podniky, aby sa rozhodli plniť spoločensky prospešné programy.

Úlohou manažérov je sledovať možnosti získania dotačných zdrojov pre podnik v danom období.

Colná politika pôsobí na podniky zapodievajúce sa zahraničným obchodom. Pretože dovozné clá ovplyvňujú vnútroštátnu cenovú hladinu, následky colnej politiky sa prenášajú do hospodárstva plošne a prejavujú sa s rôznou intenzitou vo všetkých podnikoch v štáte.

Celkový stav štátneho rozpočtu – Väčšina štátov pracuje schodkovými štátnymi rozpočtami. Schodok rozpočtu sa kryje predovšetkým pôžičkami, a to buď zo zahraničia alebo od domácich bánk, či iných subjektov. Krytie zahraničnými pôžičkami zvyšuje celkovú zadlženosť štátu, a tým okrem iného zhoršuje možnosti podnikov získať priame zahraničné pôžičky. Krytie pôžičkami od domácich bánk odčerpáva úverové zdroje týchto bánk, tým menej úverov môžu poskytnúť podnikom a obyvateľstvu.

Miestne rozpočty – tiež pracujú so schodkami, ktoré sa vykrývajú jednak predajmi obecného majetku, jednak úvermi. Riešenie schodkovosti miestnych rozpočtov má obdobné následky ako schodkovosť štátneho rozpočtu.

Verejné fondy – zahŕňajú v našich podmienkach Fond sociálneho zabezpečenia, Fond národného majetku a štátne fondy. Ich hospodárenie je súčasťou verejných financií. Ich schodkovosť pôsobí na podnikateľskú sféru prostredníctvom obdobných mechanizmov ako schodkovosť štátneho rozpočtu.

Pôsobenie stavu meny a monetárnej politiky na financie podnikateľskej sféry

Stav meny sa prejavuje vo vývoji jej kurzu vo vzťahu k iným menám a v možnostiach jej vymeniteľnosti za iné meny.

Kurz meny je pomer, v akom sa domáca menová jednotka vymieňa za zahraničné menové jednotky.

Posilnenie kurzu domácej meny znamená zvýhodnenie dovozu. Pre domácich výrobcov sa zlacňujú dovozy, súčasne sú však vystavovaní tlaku zahraničnej konkurencie. Znevýhodňuje sa vývoz, pretože produkty domácich vývozcov sa stávajú pre zahraničných zákazníkov drahšími.

Oslabenie kurzu domácej meny má opačné účinky. Zvýhodňuje sa vývoz, ale znevýhodnený je dovoz, pretože zahraničné tovary sú pre domácich dovozcov drahšie.

V našich súčasných podmienkach platí systém riadeného floatingu. To znamená, že nie sú stanovené limity menového kurzu a Národná banka Slovenska intervenuje na základe situácie na trhu.

Vymeniteľnosť meny, jej konvertibilita, je ďalšou dôležitou menovou charakteristikou. Pohyblivosť menových kurzov znamená pre podniky vznik kurzových rizík, ktoré sú tým väčšie, čím je volatilita kurzov intenzívnejšia.

Preto je dôležité, aby finanční manažéri sledovali súčasný, najmä však očakávaný budúci vývoj menových kurzov. Na základe toho musia kvantifikovať veľkosť kurzového rizika svojho podniku a hľadať spôsoby a nástroje na jeho zmierňovanie.

Menová (monetárna) politika – je činnosť, ktorá sa prostredníctvom menových nástrojov snaží regulovať množstvo peňazí v obehu s dlhodobým cieľom – dosahovať menovú stabilitu. Môže byť reštriktívna, neutrálna alebo expanzívna.

Reštriktívna monetárna politika je zameraná na znižovanie agregátneho dopytu v ekonomike. Pre podniky znamená obmedzovanie prístupu k úverom, čo sa dosahuje zvyšovaním úrokovej miery z úverov, ako aj možnými administratívnymi opatreniami. Následkom je oslabenie ekonomickej (najmä investičnej) aktivity podnikov, a tým spomalenie rastu HDP.

Neutrálna monetárna politika sleduje dodržanie takého objemu ponuky peňazí v ekonomike, ktorý odpovedá tempu rastu HDP a miere inflácie.

Expanzívna monetárna politika uľahčuje prístup podnikov k úverom, podporuje ekonomický rast, zároveň však zvyšuje mieru inflácie.

Menová politika centrálnej banky významne ovplyvňuje politiku obchodných bánk – depozitná a úverová politika vo vzťahu k podnikom aj obyvateľstvu. V depozitnej politike je dôležité určovanie výšky úrokov z depozít, príp. ďalších podmienok spojených z vkladmi. Úverová politika obchodných bánk rozhoduje o prístupnosti úverov pre ekonomické subjekty.

Kurz meny, jej vymeniteľnosť a monetárnu politiku ovplyvňuje stav a vývoj platobnej bilancie štátu. Plat. bilancia musí byť vyrovnaná. Schodok bežného účtu sa vyrovnáva prebytkom kapitálového účtu, použitím devízových rezerv a zlata. Stav meny a menová politika je úzko zviazaná s fiškálnou politikou – t.j. politikou riadenia verejných financií v štáte.

Vplyv rozvoja finančnej infraštruktúry vo svete a v SR na podnikateľské financie

Finančnou infraštruktúrou rozumieme orgány a organizácie poskytujúce podnikateľskému sektoru rôzne druhy finančných služieb. Môžeme ich rozčleniť na tri základné skupiny:

finanční sprostredkovatelia
finančné poradenstvo
orgány rozpočtovej sústavy.

Finanční sprostredkovatelia – ich základnou úlohou je zabezpečiť presun finančných zdrojov od subjektov, ktoré ich majú dočasne voľné (vytvárajú úspory), k subjektom, ktoré sú schopné a ochotné ich produktívne využiť (predovšetkým podnikatelia).

Členenie:

Depozitné inštitúcie (banky)- hlavnou činnosťou je prijímanie depozitov od jednotlivcov a inštitúcií a ich využívanie na poskytovanie úverov. Okrem toho poskytujú aj ďalšie služby (platobný styk a zúčtovanie, devízové a zmenárenské operácie, úschovne a obstarávateľské operácie, emisné služby, obchodovania s CP, faktoring, forfaiting, lízing a poradenské služby). K depozitným inštitúciám patria komerčné banky, sporiteľne a úverové družstvá.
Zmluvné sporiteľné inštitúcie- ako sú poisťovacie spoloč. a penzijné fondy. Pre ne je charakteristické, že získavajú finančné zdroje od poistencov v pravidelných intervaloch na zmluvnom základe.
Investiční sprostredkovatelia – sú to najmä
1. investičné fondy, ktoré získavajú prostriedky predajom vlastných akcií a sústredený kapitál investujú do akcií a dlhopisov viacerých podnikov a organizácií;
1. finančné spoločnostizískavajúce finančné zdroje vydávaním vlastných akcií a dlhopisov a predajom komerčných papierov. Sústredené prostriedky používajú najmä na poskytovanie spotrebných pôžičiek;
1. lízingové spoločnostizabezpečujúce prenájom hlavne hnuteľného investičného majetku;
burzy a organizácie mimoburzového trhu s cennými papiermi – sú osobitným typom finančných sprostredkovateľov. Sú organizáciami zabezpečujúcimi sekundárny trh s cennými papiermi, t.j. presun cenných papierov medzi jednotlivými investormi. Možno sem zaradiť aj maklérske firmy, ktoré pomáhajú jednotlivým investorom uskutočniť kúpu a predaj cenných papierov.

Finančné poradenstvo – do tejto skupiny možno zaradiť špecializované organizácie zaoberajúce sa finančným a daňovým poradenstvom, audítorské firmy, ktoré overujú finančné závierky firiem, ich emisné prospekty a poskytujú rady a odporúčania v uvedených oblastiach činnosti.

Orgány rozpočtovej sústavy – patria k nim najmä daňové úrady a colnice.

Čím je finančná infraštruktúra v krajine rozvinutejšia, tým lepšie sú podmienky na finančný manažment podnikov

Význam finančnej analýzy a informačné zdroje pre finančnú analýzu

Význam finančnej analýzy:

prijať správne rozhodnutie – efektívna činnosť podniku
- dokonale poznať situáciu podniku, v akej sa podnik nachádza
- permanentne hodnotiť výsledky podnik. aktivít

Zdroje informácií pre finančnú analýzu – hlavným zdrojom sú finančné výkazy:

výkaz ziskov a strát – poskytuje informácie o N, V a hospodárskom výsledku podniku. Má vecnú a logickú väzbu na súvahu. Umožňuje identifikovať činitele, ktoré ovplyvnili hospodársky výsledok. Údaje vo výkaze majú tokový charakter.
- Súvaha – poskytuje informácie o majetku podniku (aktíva) a finančných zdrojoch jeho krytia (pasíva). Obsahuje stavové veličiny.
- Prehľad finančných tokov (výkaz CF) – poskytuje informácie o príjmoch a výdavkoch podniku. Je nevyhnutným doplnkom výkazu ziskov a strát. Peňažné toky sa vo výkaze členia na tri oblasti: základné podnikateľské činnosti, investičné činnosti a finančné činnosti.
- Poznámky
- Výročná správa

Metódy finančnej analýzy

Základnou metódou fin. analýzy sú pomerové finančné ukazovatele.

ukazovatele rentability (výnosnosti):
Rentabilita tržieb (ROS) = čistý zisk / tržby
Rentabilita vloženého kapitálu = čistý zisk / investovaný kapitál
Rentabilita aktív (ROA) = čistý zisk / aktíva
R vlastného kapitálu (ROE) = čistý zisk / vlastný kapitál
Rentabilita celkového kapitálu (ROI) = čistý zisk + úrok / celkový kapitál
ukazovatele likvidity:
Celková likvidita (3.stupňa) = obežné aktíva / krátkodobé záväzky
Bežná likvidita (2. stupňa) = obežné aktíva – zásoby / krátkodobé záväzky
Pohotová likvidita (1. stupňa) = krátkodobý fin majetok / krátkodobé záväzky
ukazovatele zadlženosti:
Koeficient dlhu (dlhový pomer) = celkové cudzie zdroje / celkové aktíva
Stupeň samofinancovania = celkové cudzie zdroje / vlastné imanie
Úrokové krytie = zisk pre úrokmi a daňami / ročné výdavky na úroky
ukazovatele aktivity a produktivity:
Obrat aktív = tržby / celkové aktíva
Doba obratu zásob = zásoby * 360 / N na predané výrobky
Doba inkasa pohľadávok = pohľadávky * 360 / tržby
Doba splácania záväzkov = záväzky * 360 / tržby
Tržby na pracovníka = tržby / pracovníci
ukazovatele trhovej hodnoty (kapitálového trhu):

Pomer trhovej ceny akcie a čistého zisku na akciu = trhová cena akcie / zisk na akciu

Kurz akcie = trhová cena akcie / nominálna hodnota akcie

Dividendový výnos = dividenda na akciu / trhová cena akcie * 100

Pomer trhovej ceny akcie ku CF na akciu = trhová cena akcie / CF na akciu

Zisk na akciu = čistý zisk / počet akcií

Výplatný pomer = dividenda na akciu / čistý zisk na akciu

Metóda percentuálneho rozboru:

jednotlivé položky výkazu ziskov a strát sa dávajú do pomeru s celkovými tržbami a jednotlivé položky súvahy s celkovými aktívami

Metóda na hodnotenie finančnej situácie – Altmanov model:

1) Skóre Z pre podniky s verejne obchodovanými cennými papiermi:

Skóre Z = čistý prevádzkový kapitál * 1,2 + nerozdelený zisk * 1,4 + prevádzkový zisk * 3,3 +

aktíva aktíva aktíva

+ trhová cena účastín * 0,6 + tržby * 1

celkové vonkajšie dlhy aktíva

Súhrnné hodnotenie fin. situácie môžeme potom urobiť podľa vypočítanej hodnoty Z:

Skóre Z podľa Altmana Pravdepodobnosť skorého úpadku

1,8 a menej veľmi vysoká

1,9 – 2,7 vysoká

2,8 – 2,9 možná

3,0 a viac nepravdepodobná

2) Skóre Z pre podniky, ktorých cenné papiere nie sú obchodované na kapitálovom trhu:

Skóre Z = čistý prevádzkový kapitál * 0,717 + nerozdelený zisk * 0,847 + prevádzkový zisk *

aktíva aktíva aktíva

* 3,107 + trhová cena účastín * 0,420 + tržby * 0,998

celkové vonkajšie dlhy aktíva

Hodnotenie fin. situácie podľa Z:

Z je väčšie ako 2,9	dobrá fin. situácia
1,21 Z 2,9	sivá zóna nevyhnutných výsledkov
Z je menšie ako 1,2	zlá fin. situácia, hrozí bankrot.

Vzťahy medzi finančnou analýzou a finančným plánovaním

Proces finančnej analýzy môžeme zhrnúť do nasledujúci krokov:

vypočítať pomerové finančné ukazovatele za podnik
- porovnať podnikové ukazovatele (iné podniky, odvetvie, plán)
- analyzovať vývoj ukazovateľov podniku v čase – poskytuje informácie o vývoji hodnôt ukazovateľov, čo je často cennejšie ako samotná hodnota ukazovateľa, môžeme identifikovať nežiaduce trendy vo vývoji a ich pravdepodobné príčiny
- analyzovať vzájomné vzťahy medzi ukazovateľmi
- syntéza, návrh opatrení

Analýza sa zameriava nielen úzko na finančný plán, ale má postihnúť aj vzájomné väzby a vzťahy finančnej a vecnej stránky reprodukčného procesu v podniku.

Špecifikum finančnej analýzy vo vzťahu k procesu tvorby finančného plánu spočíva v tom, že finančný manažér musí urobiť finančnú analýzu nielen za minulé obdobie, ale aj očakávanej skutočnosti východiskového roka. Východiskom pred plánovacou etapou tvorby finančného plánu je podrobná analýza podniku. Minulé obdobia treba posudzovať s prihliadnutím na meniace sa podmienky v prítomnosti a budúcnosti, najmä ak ide o vývoj trhu, predajné ceny, nezamestnanosť, úrokové miery, devízové kurzy a ostatné parametre.

Finančná analýza je prvý krok k múdremu rozhodovaniu – k formulácií cieľov pre tvorbu finančného plánu.

Vo vzťahu k finančnému plánovaniu je finančná analýza východiskom na formuláciu cieľov.

Finančné plánovanie je proces zahŕňajúci tvorbu finančných cieľov podniku a súhrn opatrení, činností na ich dosiahnutie. Finančné plánovanie je integrujúcou súčasťou komplexného podnikového plánu a významným nástrojom finančného riadenia. Výsledkom finančného plánovania je finančný plán.

Finančný plán je dokument, v ktorom je proti sebe postavená súčasná a budúca potreba finančných prostriedkov a momentálne existujúce a budúce očakávané zdroje na ich krytie, t.j. na určité obdobie (časový horizont plánu) vopred rozpočítané príjmy a výdavky. Všeobecne platí, že čím je plánovací horizont kratší, tým vyšší je stupeň istoty a presnosti plánu.

Štruktúra a obsah krátkodobého a dlhodobého finančného plánu podniku

Ak má byť plán podniku vypracovaný včas a kvalitne, musia sa zabezpečiť väzby a prepojenia medzi jednotlivými čiastkovými plánmi.

Rozlišujeme:

Dlhodobý finančný plán obsahuje finančné rozhodnutia o dlhodobých aktívach alebo pasívach., kt. nie vždy možno ľahko zrušiť a môžu zaväzovať podnik k určitému smeru činnosti na niekoľko rokov. Sú to rozhodnutia o potrebe kapitálu, spôsoboch financovania (vlastné a cudzie zdroje) a rozhodnutia o štruktúre zdrojov krytia kapitálovej potreby (optimalizácia finančnej štruktúry). Dlhodobé finančné rozhodnutia sú zložitejšie ako krátkodobé.
Krátkodobý finančný plán obsahuje finančné rozhodnutia o krátkodobých aktívach a pasívach. Súvisia s uskutočnením výrobných, obchodných a ostatných činností podniku. Sú jednoduchšie ako dlhodobé rozhodnutia, no nie sú menej dôležité. Podnik môže prijať dobré investičné rozhodnutia, a predsa sa môže dostať do úpadku, pretože sa nedostatočne zaujíma o to, ako zabezpečiť peňažné prostriedky na zaplatenie súčasných záväzkov.

Štruktúra, obsah a stupeň podrobnosti finančného plánu (rovnako ako pri komplexnom pláne podniku) závisia najmä od veľkosti podniku, vyrábanej produkcie, príslušnosti k odvetviu a pod. V najmenších podnikoch môže existovať finančný plán len v hlave podnikateľa (živnostníka), na druhej strane vo väčších podnikoch je finančný plán významným a nevyhnutným nástrojom všetkých podnikateľských aktivít.

Štruktúra a obsah finančného plánu závisia tiež od časového horizontu, na ktorý sa plán vypracúva. V dlhodobom finančnom pláne má napríklad dominantné postavenie plán kapitálových výdavkov, projekty plánu, dividendová politika, na druhej strane v krátkodobom časovom horizonte sa kladie dôraz na zabezpečenie likvidity, na plán príjmov a výdavkov a podobne.

Štruktúry a obsah finančného plánu si môže podnik vybrať sám, mal by však pritom sledovať minimálne tieto ciele: zabezpečiť súvislosť s ostatnými čiastkovými plánmi komplexného plánu podniku, spojitosť v rámci jednotlivých subsystémov, prepojenosť s informačnou sústavou a poskytnúť žiaduce informácie finančného trhu.

Postup, metódy a modely využívané pri tvorbe finančného plánu

Postup tvorby finančného plánu

1. krok Finančná analýza podniku

2. krok Formulácia cieľov

3. krok Základné stratégie

4. krok Dlhodobý finančný plán

5. krok Krátkodobý finančný plán a rozpočty

6. krok Operatívny finančný plán

7. krok Implementácia finančného plánu počas celého plánovacieho obdobia

8. krok Hodnotenie úrovne finančného plánu, hlásenie o realizácii plánu, úpravy a zmeny plánu

Na vypracovanie kvalitného finančného plánu však nestačí iba výber či zvládnutie vhodného postupu zodpovedajúceho konkrétnej charakteristike podniku. Fin. manažér musí vedieť aplikovať metódy, techniky a modely tvorby fin. plánu a podstatné stránky jednotlivých častí finančného plánu, ich vzájomné väzby a vzťahy.

Metódy, techniky a modely tvorby finančného plánu môžeme rôzne deliť:

špecifické metódy tvorby finančného plánu
1. metóda percentuálneho podielu na tržbách,
1. metóda pomerových finančných ukazovateľov,
1. metóda postupného zostavovania rozpočtov,
1. regresná metóda,
1. metóda analýzy nulového bodu,
1. globálna metóda,
1. finančné modely

– simulačné modely tvorby finančného plánu,

– optimalizačné modely tvorby finančného plánu,

– model Longer, Carletov model, Warenov model a Sheltonov model a iné.

ostatné metódy finančného manažmentu
modely optimalizácie finančnej štruktúry podniku,
modely dividendovej politiky,
metódy a modely prevádzkového kapitálu,
metódy hodnotenia ekonomickej efektívnosti projektov,
metódy a modely finančného investovania a pod.

Metóda percentuálneho podielu na tržbách

Umožňuje dať odpoveď na tieto otázky:

Aké aktíva a v akej štruktúre by mal mať podnik v plánovanom období, aby zabezpečil predpokladaný rast tržieb?
Koľko kapitálu potrebuje na investície a v akej štruktúre (akciový kapitál, dlhodobý úver, krátkodobý úver a pod.)?
Koľko finančných prostriedkov vygeneruje zo zisku?

Metóda pomerových finančných ukazovateľov

Podstatou metódy je využitie vybraných pomerových finančných ukazovateľov a predpokladaných tržieb pri tvorbe plánovej finančnej bilancie (plánovanie štruktúry aktív a finančnej a kapitálovej štruktúry). Pomerové finančné ukazovatele vystupujú pritom ako ,,vzorové hodnoty, ktoré podnik chce v budúcnosti dosiahnuť. Môže ísť o ukazovatele formulované ako:

špecifické (konkrétne) ciele podniku,
priemerné ukazovatele za podniky pôsobiace v rovnakom odvetví alebo vo výrobnom odbore,
pomerové finančné ukazovatele prosperujúcej zahraničnej firmy, konkurencie a pod.

Metóda postupného zostavovania rozpočtov

Charakteristické črty tejto metódy:

uplatňuje sa v krátkodobom finančnom plánovaní (ročný, štvrťročný a mesačný časový horizont),
je súčasťou systému vnútropodnikového riadenia,
rozpočty sa orientujú na väčšie podrobnosti…

Metóda analýzy nulového bodu

Analýza nulového bodu skúma zmenu veľkosti zisku a predajných cien výrobkov na základe rozprestierania fixných nákladov na rôzny objem predaja alebo činnosti. Finančný manažér pri tvorbe finančného plánu využíva metódu na hodnotenie nových projektov, na hodnotenie variantov plánu a na zisťovanie tzv. minima podnikateľskej aktivity, t.j. hranice, pod ktorú by tržby nemali klesnúť.

Globálna metóda

Patrí k tradičným metódam tvorby finančného plánu v našich podnikoch. Vychádza z vypracovaných vecných častí plánu (plán predaja, výroby, nákupu…), z ktorých preberá požadovanú potrebu finančných prostriedkov a výšku vytváraných finančných zdrojov. K negatívnym stránkam tejto metódy môže patriť najmä pasívna funkcia finančného plánu, ak primárnymi z hľadiska plánových rozhodnutí sú vecné časti plánu.

Finančné modely

Možno ich členiť na 2 skupiny:

simulačné modely finančného plánu,
optimalizačné modely finančného plánu.

Simulačné modely pomáhajú finančnému manažérovi vypracovať plánové finančné výkazy v niekoľkých alternatívach podľa zadaných predpokladov o vývoji ukazovateľov podmieňujúcich tvorbu plánu. Využitím počítača umožňujú automatizovať dôležitú časť plánovania, ktorá je rutinná a časovo i pracovne náročná. Simulačné modely však nekladú dôraz na také finančné kategórie, ako sú súčasná čistá hodnota, prírastkové hotovostné toky, trhové riziko a pod., ani neposkytujú informácie o optimálnej finančnej stratégii a pláne.

Vo finančnom plánovaní sa často využívajú aj optimalizačné modely, ktoré pomáhajú finančnému manažérovi hľadať najlepšie riešenie pri určitých predpokladoch a obmedzeniach. Pri ich aplikácii sa snažíme do modelu zahrnúť aj vstupné informácie z iných častí plánu podniku, napr. z plánu predaja, výroby, kapacít, ľudských zdrojov… Pri takomto prístupe sa zlepšuje vzájomná prepojenosť jednotlivých častí a zvyšuje sa kvalita plánu.

Podstata kontroly finančného plánu podniku, preplánovania a znovuplánovanie

Úlohou kontroly v plánovacej činnosti je hodnotenie návrhu plánu (či finančný plán dostatočne vyjadruje, kto, čo a kedy musí urobiť), sledovanie a vyhodnocovanie priebehu a stavu plnenia úloh a cieľov plánu, príprava spoľahlivých informácií pred prijímaním rozhodnutí a opatrení na zabezpečenie žiaduceho stavu.

Kontrola v plánovacom procese je nevyhnutná, pretože plní nielen poznávaciu funkciu, ale ovplyvňuje aj ďalšie plánové rozhodnutia v procese tvorby plánu. Možno povedať, že s kontrolou a sledovaním plnenia finančného plánu stojí alebo padá úspech plánovania.

Kontrolné aktivity majú mnoho podôb, od priameho pozorovania, slovného vyjadrenia až po prepracované postupy a písomné správy o splnení stanovených cieľov, úloh a noriem podniku.

Ak dochádza k odchýlkam skutočnosti od plánu, v procese realizácie finančného plánu je úlohou manažéra analyzovať príčiny odchýlok a prijímať adekvátne rozhodnutia na ich odstránenie.

Ak sú odchýlky skutočnosti od plánu výsledkom zmeny základných predpokladov a podmienok, ktoré boli východiskom formulácie cieľov finančného plánu, je nevyhnutné vykonať žiaduce zmeny plánu (uskutočniť preplánovanie, znovu naplánovanie).

Finančný plán má význam len vtedy, ak plní funkciu základného nástroja finančného riadenia v podniku.

Nielen konečný výsledok – vypracovaný finančný plán, ale aj samotný proces tvorby plánu je prínosom pre podnik. Spoločná práca jednotlivých manažérov na tvorbe plánu zlepšuje spoluprácu, sprehľadňuje vzájomnú komunikáciu a významne prispieva k motivácií aj plán plniť.

Finančný trh ako zdroj podnikového kapitálu

Finančný trh – určuje cenu, za ktorú môže podnik získať rôzne druhy externých finančných zdrojov (hotovosť a kapitál), a tým teda ovplyvňuje rozhodovanie o spôsobe financovania (vlastné a cudzie zdroje), rozhodovanie o finančnej a kapitálovej štruktúre. Na druhej strane musí fin. manažér vedieť, aký výnos môže dosiahnuť z investovania voľných peňažných prostriedkov na finančnom trhu – tento výnos ovplyvňuje jeho rozhodnutie.

Finančný trh poskytuje cenné informácie o relatívnom postavení podnikov, výrobných oborov a celých odvetní, čím ich orientuje v možnostiach umiestnenia voľných fin. prostriedkov.

Finančný trh – rozumieme systém vzťahov, inštitúcií a nástrojov umožňujúcich sústreďovať, rozmiestňovať a znovurozdeľovať dočasne voľných fin. prostriedkov medzi ekonomickými subjektmi na základe vzťahu ponuky dopytu.

Finančný trh predstavuje logickú súčasť trhového mechanizmu. Jeho vznik, postupný rozvoj a hlavne efektívne využívanie svedčí o vysokej intenzifikácii, využitia peňažných a kapitálových zdrojov. Rovnako ako na trhu tovarov a služieb i na fin. trhu sa sústreďuje ponuka a dopyt peňazí a kapitálu, vytvára sa jeho cena, tá ktorú sú subjekty finančného trhu ochotné uskutočňovať finančné operácie a transakcie.

Vo všeobecnosti sa uvádzajú 3 základné podmienky existencie a fungovania finančného trhu. Sú to:

motívy individuálneho sporenia a jeho stimulácia
možnosť investovania dočasne získaných peňažných zdrojov
existencia zodpovedajúcich inštitúcií, ktoré podporujú investovanie

Finančný trh môže existovať a fungovať plne a bez zábran iba za situácie že tieto základné podmienky jeho existencie sú splnené.

Rozdiel medzi príjmov a spotrebou nazývame úsporami. Subjekty vytvárajúce úspory ich totiž nie vždy môžu alebo chcú produktívne využiť.

Finančný trh umožňuje efektívny transfer zdrojov od subjektov finančne prebytkových k subjektom finančne nedostatkovým, t.j. fin. trh zabezpečuje hlavne tieto funkcie:

sústreďovanie dočasne voľných zdrojov peňažných prostriedkov
rozmiestnenie (alokácia) voľných zdrojov tam, kde ich využitie je najefektívnejšie t.j. pružné prelievanie kapitálu z odvetvia do odvetvia.
prerozdeľovanie voľných zdrojov, t.j. premena úspor na investície

Delenie finančného trhu a nástroje

Prístupy klasifikácie finančného trhu nie sú zhodné ani v ekonomickej literatúre.

Finančný trh možno členiť z rôznych hľadísk, napr.:

podľa predmetu obchodu
z hľadiska účastníkov, resp. inštitúcií
z hľadiska foriem, resp. nástrojov

Súčasne podmienky najlepšie vystihuje členenie finančného trhu na tieto segmenty:

peňažný trh – je trh krátkodobých peňazí a pôžičiek, ktorých splatnosť nepresahuje jeden rok, a slúži na krátkodobý presun peňažných prostriedkov medzi účastníkmi trhu. Vo vzťahu k podniku hlavnou funkciou peňažného trhu je financovanie pracovného kapitálu, udržiavanie žiaducej úrovne likvidity a na druhej strane vytváranie priestoru pre investovanie dočasne voľných peňažných prostriedkov
kapitálový trh – predstavuje mechanizmus a inštitúcie, kde sa stretáva ponuka dlhodobo uvoľneného kapitálu a dopyt po ňom. Sprostredkúva strednodobé a dlhodobé úvery rôznym účastníkom trhu. Kapitálové trhy sú určené na financovanie dlhodobých investícií podnikov. Možno rozlišovať : národný a medzinárodný kapitálový trh
devízový trh – obchoduje sa zo zahraničnými devízami, v cudzine splatnými pohľadávkami znejúcimi na cudziu menu. Z hľadiska formy obchodovaných peňazí devízový trh členíme na : valutový trh – trh s hotovostnými formami cudzích mien; devízový trh – trh s bezhotovostnými formami cudzích mien
trh drahých kovov – je spojený s predajom, detezauráciou a nákupom zlata, striebra, prípadne iných drahých kovov
poistný trh – charakteristický je, že sa na ňom stretáva ponuka poistnej ochrany a dopyt po nej
derivátový trh – obchoduje sa s rôznymi typmi finančných derivátov.

Nástroje finančného trhu

Fin. trh nemôže fungovať bez sústavy nástrojov umožňujúcich sústreďovanie a rozmiestňovanie a znovurozdeľovanie dočasne voľných peňažných prostriedkov na základe dopytu a ponuky. Nositeľom a nástrojom týchto pohybov sú cenné papiere.

Cenné papiere – listiny,v kt. je zapísané právo vlastníka na úhradu pohľadávky tomu kto je v CP zaviazaný.

Do sústavy nástrojov peňažného trhu zaraďujeme:

pokladničné poukážky
zmenky
šeky
depozitné certifikáty
bankové akcepty

Do sústavy nástrojov kapitálového trhu zaraďujeme:

štátne dlhopisy
obligácie bánk, podnikov, miest a obcí
vkladové listy
podielové listy
akcie
hypotekárne záložné listy
deriváty a syntetické papiere

Nástroje peňažného a kapitálového trhu nie sú nemenné. Inovácie finančných nástrojov spočívajú vo vytváraní pružnejších spôsobov financovania a obvykle sú spojené so vznikom nástrojov, ktoré obsahujú charakteristické črty a prednosti niekoľkých doteraz používaných nástrojov. Modifikované finančné nástroje sú spravidla schopné lepšie vyhovieť potrebám účastníkov finančného trhu a umožňujú jeho dynamickejší vývoj.

Inštitúcie finančného trhu

Účastníkmi finančného trhu sa stávajú všetci občania štátu, organizácie a inštitúcie, ktoré vstupujú do vzťahu na tomto trhu. Medzi významné inštitúcie finančného trhu patria banky. Ako depozitné inštitúcie prijímajú vklady a poskytujú pôžičky.

Sprostredkovateľskú funkciu na finančnom trhu plnia i sporiteľne a rôzne poisťovacie spoločnosti (dôchodkové poistenie, penzijné fondy a pod.) Ďalej sú to spoločnosti rizikového kapitálu, lízingové spoločnosti, faktoringové spoločnosti, forfaitingové spoločnosti, finanční makléri a pod.

Významné miesto majú inštitúcie kolektívneho investovania: základný subjekt je správcovská spoločnosť , ktorá podniká ako a.s. so základným imaním najmenej 50 mil. Sk. Správcovská spoločnosť vytvára podielové fondy a vydáva podielové listy.

Z inštitucionálneho hľadiska je vrcholnou inštitúciou kapitálového trhu Burza cenných papierov. U nás je to Burza cenných papierov v Bratislave (je jediný organizátor trhu s cennými papiermi na Slovensku). Bola založená v 1991. Svoju činnosť vykonáva na základe licencie Úradu pre finančný trh.

Medzi dôležité inštitúcie finančného trhu patria:

banky,
sporiteľne,
dôchodkové fondy,
poisťovne,
peňažné burzy,
investičné fondy,
investičné spoločnosti.

Banky

Funkcie bánk:

zameriavajú svoju činnosť na sústreďovanie voľných peňažných prostriedkov
banky emitujú peniaze – bankovky, mince
banky sprostredkúvajú platobný styk – prevádzajú hotovostné a bezhotovostné platby
banky nakupujú, predávajú a vymieňajú devízové prostriedky
banka centrálne spravuje ŠR
banky sprostredkúvajú finančné operácie s vydávaním, úsekov a správou cenných papierov, a pod.

Sporiteľne

Peňažné ústavy, ktoré uskutočňujú bankové operácie zamerané na príjem vkladov obyvateľov a organizácií a poskytovanie úverov, pôžičiek obyvateľom a organizáciám. Rozsah finančných operácií sporiteľní bol pôvodne zameraný len na obyvateľstvo. V dôsledku rozvoja peňažného trhu – i na podnikateľský oblasť. Preto ju chápeme ako súčasť bankovej sústavy. Teda sporiteľne pohlcujú nielen úspory obyvateľstva, ale aj voľné finančné prostriedky podnikov, inštitúcií. Tieto sú potom zdrojom účtovania iných subjektov.

Poisťovne

Poistenie, poisťovníctvo a poisťovacie činnosť priamo alebo nepriamo zasahuje do všetkých činností, týka sa každého občana.
Zvláštnosťou v oblasti poisťovníctva je podmienená návratnosť a neekvivalentnosť.
Poisťovne sa zaoberajú poisťovacou a zaisťovacou činnosťou a ďalšími činnosťami s nimi súvisiacimi (predchádzanie škodám, zábranná činnosť).
Poisťovacia činnosť je podľa zákona o poisťovníctve dojednávanie poistenia (uzatváranie poistných zmlúv), jeho správa a poskytovanie poistných plnení (náhrad) za poistné udalosti (likvidácia poistných udalostí), ako aj sprostredkovanie poistenia.
Zaisťovacia činnosť – je to činnosť zameraná na delenie. Ide tu o špeciálny zabezpečovací systém medzi poisťovňami.
Hlavnou úlohou poisťovníctva je sústreďovať a tvoriť poistné (peňažné) fondy, spravovať ich a dobre využívať.

Burzy

Burza – je to sekundárny trh organizovaný
Burza – miesto, na ktorom sa obchoduje s cennými papiermi za vopred stanovený kurz.

Burzové kurzy závisia od dopytu a ponuky, od úrokovej miery a od očakávaného výnosu z cenného papiera.

Najvýznamnejšie celosvetové peňažné burzy sú v New Yourku, Londýne, Paríži.

Jednotlivé burzy sa navzájom líšia svojím rozsahom a predmetom obchodovania, ako aj spôsobom organizácie a riadenia burzy. Burza je upravená zákonom – nie sú v krajinách rovnaké.

V podstate poznáme 3 základné typy búrz:

anglo – americký typ burzy – štát priamo nezasahuje do burzových obchodov
stredoeurópsky typ burzy – burzu riadi burzová komora a štát vykonáva dozor prostredníctvom burzového komisára
francúzsky typ burzy – prístup na burzu je v podstate voľný, ale obchody sa vykonávajú prostredníctvom maklérov

Fundamentálna analýza finančných investícií, zložky a výstupy fund.analýzy
Technická a psychologická analýza finančných investícií, zložky, postup a výstupy

Teoretické školy optimalizácie kapitálovej štruktúry

Klasická teórie kapitálovej štruktúry – podľa tejto teórie sa zmena kapitálovej štruktúry prejavuje v trhovej hodnote podniku. Vychádza z toho, že rast zadlženosti znižuje priemerné náklady na podnikový kapitál, a tým zvyšuje trhovú hodnotu podniku. Predpokladajú sa tieto zjednodušenia:

neberie sa do úvahy zdaňovanie zisku
neráta sa s tzv. transakčnými nákladmi spojenými s emisiou akcií alebo so získaním cudzieho kapitálu
celý zisk sa rozdeľuje na dividendy
zisk pre úrokmi a zdanením sa v jednotlivých obdobiach nemení a nemení sa ani so zmenou kapitálovej štruktúry
rozdelenie pravdepodobnosti očakávaných výnosov je pre všetkých investorov rovnaké
akcionári požadujú konštantné % výnosu zo svojho kapitálu, ako aj veritelia požadujú rovnakú úrokovú mieru bez ohľadu na kap. Štruktúru.

Za týchto predpokladov je zrejmé, že zvyšovanie podielu CK vedie k znižovaniu priemerných nákladov na získanie a viazanie kapitálu podniku.

Súčasne však platí: čím je podiel CK vyšší, tým vyššia je trhová hodnota podniku.

Tradičný prístup – teória krivky U – podľa tejto teórie si podnik môže požičiavať za bežnú úrokovú mieru až do okamihu, keď začnú veritelia považovať mieru zadlženosti za takú, ktorá zvyšuje ich riziko. Od vtedy sú ochotní poskytnúť ďalšie úvery len pri vyššej úrokovej miere, a tak priemerná úroková miera, ktorú podnik platí za CK začína rásť. Obdobne akcionári si do istej miery zadlženia podniku túto otázku nevšímajú. Ak začínajú pre zadlženie podniku pociťovať riziko pre svoj kapitál, požadujú ako kompenzáciu zvýšenie jeho výnosu a náklady podniku na VK začínajú rásť. Z toho vyplýva, že do určitého podielu CK celkové náklady podniku na kapitál klesajú, a potom začínajú rásť. Optimálna KŠ je v bode v ktorom celkové náklady na kapitál sú minimálne. V tomto bode sa dosahuje aj optimálna trhová hodnota podniku.

Model M-M (Millera a Modiglianiho) – prišli k záveru, že za určitých predpokladov sú celkové náklady na podnikový kapitál, a teda aj trhová hodnota podniku nezávislé od jeho KŠ, pretože na dobre fungujúcom trhu sú všetky kombinácie cenných papierov rovnako dobré a trhová hodnota podniku nezávisí od KŠ, ale výlučne od výnosnosti celého kapitálu.

Model vychádza z týchto predpokladov:

kapitálový trh je dokonalý, informácie sú bezplatné a dostupné všetkým investorom, investori sa správajú racionálne
podniky možno začleniť do viacerých skupín, v každej sú zaradené podniky s rovnakým stupňom prevádzkového rizika a rovnakou výnosnosťou kapitálu
čistý výnos sa v jednotlivých obdobia nemení – a pravdepodobný výnos je pre všetkých investorov v danej triede rovnaký
neberie sa do úvahy zdaňovanie zisku
možnosť získať úver a podmienky na získanie sú pre všetky subjekty rovnaké

Pri zvyšujúcom podiele CK sa požiadavky akcionárov na vyšší výnos zo svojho kapitálu neobjavujú až do istého stupňa zadlženia, ale plynulé rastú. Od istého stupňa zadlženia sa zvyšuje úroková miera z CK. Čím viac si podnik požičiava, tým viac rizika sa prenáša z akcionárov na veriteľov.

Zvyšovania podielu CK v KŠ podniku zvyšuje náklady na VK, ale nezvyšuje priemer. Náklady na celkový kapitál a nemení sa trhová hodnota podniku.

Kompromisná teória – zobrazenie voľbu kapitálovej štruktúry ako kompromis medzi výhodami úrokového daňového štítu a nákladmi na finančné ťažkosti.

Hodnotu podniku s dlhom vyjadrujú takto:

Hodnota podniku s dlhom = hodnota podniku financ. Len VK + SH úrokového daňového štítu – SH nákladov na finančné ťažkosti.

Optimálna KŠ určuje vzájomný vzťah medzi daňovými výhodami a nákladmi na finančné ťažkosti. S rastúcim dlhom rastie SH úrokového daňové štítu. Pri priemernej zadlženosti je pravdepodobnosť finančných ťažkostí zanedbateľná a výhody úrokového daňového štítu prevládajú. V určitom bode zadĺženia však pravdepodobnosť finančných ťažkostí rastie rýchlejšie a náklady na fin. ťažkosti začínajú znižovať podstatnú časť hodnoty podniku. Teoretické optimum podnik dosiahne v okamihu, keď je SH daňových úspor z ďalšieho dlhu kompenzovaná zvýšením SH nákladov na finančné ťažkosti.

Faktory ovplyvňujúce rozhodovanie o optimalizácii kapitálovej štruktúry podniku

Faktory pôsobiace na KŠ (optimálnu):

náklady kapitálu
náklady finančných ťažkostí – náklady právnikom za vypracované dokumenty, zvýšené úroky, ktoré požadujú veritelia
veľkosť a stabilita dosahovaného zisku
úroveň a stabilita cash flow – má priamu väzbu na možnosť podniku plniť dlhovú službu
požiadavky veriteľov – čím vyššia zadlženosť, tým vyššia úroková miera
kontrola nad činnosťou podniku – sú prípady keď podnik musí zvýšiť dlhové financovanie, pre hroziacu stratu efektívnosti nad podnikov
vlastnícka štruktúra podniku – jej vplyv KŠ je nesporný
dividendová politika – čím je vyššia zadlženosť podniku, tým väčšia pravdepodobnosť, že podnik nebude schopný udržať stabilnú dividendovú politiku
postoje manažérov k riziku – ich sklon k riziku, možné nebezpečenstvo leverage rizika (má za následok platobnú neschopnosť podniku)
miera inflácie – vyvoláva protichodné tendencie. Inflácia zvýhodňuje dlžníkov na úkor veriteľov, a preto jej rast stimuluje podniky, aby si viacej požičiavali
rozvoj kapitálového trhu – na rozvinutom trhu dochádza k výraznejším zmenám cien akcií podniku, čo ovplyvňuje rozhodovanie pri výbere financovania nových potrieb novou emisiou
charakteristika podniku, či príslušnosť k odvetviu – verejnoprospešné podniky, dopravné, spracovateľské – vysoká zadĺženosť
požiadavky na finančnú voľnosť – udržiavanie vyššej likvidity a väčšie využívanie VK, čo umožňuje vyššiu pružnosť pri rozhodovaní do nových príležitostí.

Postup pri kvantifikácii nákladov na kapitál podniku a jeho jednotlivých zložiek

Náklady na kapitál

Predstavujú výdavok, ktorý musí zaplatiť na získanie rôznych foriem kapitálu na financovanie svojich aktivít
vyjadruje sa v % z hodnoty vloženého kapitálu
niekedy sa používa termín cena kapitálu
požadovaná miera výnosu investormi, ktorí vkladajú svoje peniaze do podniku.

Miera výnosu závisí od mnohých faktorov:

stupeň rizika,
doba splatnosti kapitálu
bonita podniku

Náklady na kapitál delíme:

špecifické náklady na jednotlivé zložky kapitálu
priemerné náklady na celkový podnikový kapitál

Kvantifikácia jednotlivých zložiek kapitálu:

a) náklady na dlh – náklad podniku na kapitál získaný formou úveru alebo emisiou obligácií sa vyjadrujú v podobe úroku, ktorý musí podnik zaplatiť svojim veriteľom. Keďže úroky sú položkou, ktorá znižuje základ dane z príjmov, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť pri vyčíslení nákladov na dlh.

Vypočítame podľa vzťahu (pri úvere)

Nd = i (1 – T)

Kde: i – úrok v %, T – daňový koeficient (daň. sadzba zo zisku v % / 100), ND – náklad dlhu v %

Náklady na dlhu získaný emisiou obligácií sa rovnajú takej úrokovej sadzbe, pri ktorej SH úrokových výnosov obligácie a SH menovitej ceny obligácií sa rovná čistému výťažku emisie pre podnik:

P₀ – E

P₀ – trhová cena obligácie, E – emisné náklady na emisiu obligácií

b) náklady na vlastné imanie

náklady na prioritné akcie – prioritné akcie majú osobitný charakter, ktorý spočíva v prednostnom práve na vyplatené dividendy. Náklady na prioritné akcie vypočítame:

k_p = (DIV₁ * 100) / (P₀ – E)

DIV₁ – rodná dividenda prioritnej akcie v Sk, P₀ – trhová cena prioritnej akcie, E – emisné náklady na 1 prior. akciu.

Náklady na kmeňové akcie – počítame rovnako ako pri prioritných akciách, pomocou modelu trhovej ceny akcie:

k_e = (DIV₁ * 100) / (P₀ – E)

pri konštantnom raste dividend náklady na kmeňové akcie vypočítame:

k_e = (DIV₁ * 100) / (P₀ – E) + g g – očakávaný konštantný rast dividend v %

V oboch prípadoch znižujeme trhovú cenu o emisné náklady.

Náklady na nerozdelený zisk – nerozdelený zisk je významným zdrojom financovania majetku podniku. Mohlo by sa zdať, že z nerozdeleným ziskom nie sú spojené žiadne náklady. Ale je potrebné vziať do úvahy, že vytvorený zisk možno použiť aj na výplatu dividend. Ak sa akcionári vzdali výplaty dividend, s nerozdeleným ziskom sú po zohľadnení nákladov stratených príležitostí spojená náklady tak, ako s kmeňovými akciami s výnimkou emisných nákladov.

K_n = (DIV₁ * 100) / P₀ + g

c) náklady na celkový podnikový kapitál (priemerný N na kapitál)

N celkového kapitálu podniku sú ovplyvnené aj podielom jednotlivých druhov kapitálu na celkovom kapitály. Sú preto považované za priemerné N na kapitál.
Sú v kapitálovom rozhodovaní podniku využívané trojakým spôsobom:
- ako základ stanovenia diskontnej sadzby
- pre stanovenie optimálnej výšky celkových kapitálových N
- sú rozhodujúcim kritériom pre výber optimálnej kapitálovej štruktúry
definujeme ich ako vážený aritmetický priemer N jednotlivých druhov kapitálu, kde váhou je podiel príslušného kapitálu na celkovom podnikovom kapitály.

N = (D / K) * Nd + (Km / K) * Nk + (Zn / K) * Nn

Kde: D – cudzí kapitál v Sk, Km – kmeňový kapitál v Sk, Zn – nerozdelený zisk v Sk, Nn – náklady na nerozdelený zisk, Nk – náklady kmeňového kapitálu.

d) Finančný leverage – zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu na celkovom kapitály vedie k znižovaniu priemerných N kapitálu pre podnik (ak prihliadame len na rozdielnosť N vlastného a cudzieho kapitálu).

e) Náklady finančných ťažkostí

súvisia s rastom podielu cudzieho kapitálu vo finančnej štruktúre podniku; zvyšuje sa riziko vzniku platobnej neschopnosti – vzniká leverage riziko.
vznik platobnej neschopnosti vyvoláva:
- dodatočné N
- znižuje podnikové výnosy
- N vznikajúce ako dôsledok odchodu vysokokvalifikovaných pracovníkov atď…
s rastom podielu cudzieho kapitálu požadovaná úroková miera rastie
pri raste úverového zaťaženia podniku aj vlastníci pociťujú zvyšujúce sa riziko vzniku platobnej neschopnosti

Plánovanie, realizácia a kontrola projektu rozvoja podniku

Východiskom pre hodnotenie návrhov sú formulované špecifické ciele, napr. stanovenie minimálnej výnosnosti projektov, návratnosti a pod.

Rozhodnutie o zavedení projektu do plánu kapitálových výdavkov prislúcha vrcholovému manažmentu podniku.

Podnik by mal uplatňovať komplexný prístup k riadeniu investičných projektov zahŕňajúci nielen procedúru navrhovania, hodnotenia, výberu a schvaľovania projektov, ale aj vlastnú realizáciu a kontrolu, a to počas celej životnosti projektov.

Plánovanie:

vyhľadávanie a identifikácia
formulácia
predbežné hodnotenie
úprava odhadov
ekonomické hodnotenie
žiadosť o schválenie
schválenie
plán kapitálových výdavkov

Realizácia:

Kapitálové výdavky
Operácie:
- výroba
- predaj
- náklady
- financovanie

Kontrola:

kontrola plánovaných výdavkov pomocou spätnej väzby
audit po dokončení realizovaných operácií
kontrola plánovacích postupov

Rozhodovanie o projekte rozvoja podniku

Východiskom pre hodnotenie návrhov sú formulované špecifické ciele, napr. stanovenie minimálnej výnosnosti projektov, návratnosti a pod.

Rozhodnutie o zavedení projektu do plánu kapitálových výdavkov prislúcha vrcholovému manažmentu podniku.

Tímové riešenie problém, hodnotenie a výber projektov má niekoľko etáp:

formulácia problému, výber riešiteľského tímu, výber hodnotiacich kritérií
generovanie alternatívnych projektov na riešenie problému
posúdenie návrhov tímom
systematické štrukturovanie problému
simulácia správania sa
hodnotenie a výber najvhodnejšieho projektu na realizáciu
implementácia a kontrola realizácie

Proces navrhovanie, hodnotenia, výberu a schvaľovania projektov je ovplyvňovaný klasifikáciou projektov, ktorú možno uskutočniť z rôznych hľadísk:

– Podľa stupňa závislostí ich delíme:

vzájomne sa vylučujúce projekty – prijatie jedného projektu obmedzuje výber alternatívnych projektov. Napr. treba vybudovať nový závod, alebo vytvoriť joint-venture so zahr. firmou?
Navzájom nezávislé projekty – prijatie alebo zamietnutie projektu vôbec nezávisí od výstavby novej kaliarne. Podnik môže vybrať jeden projekt, obidva alebo žiaden
Závislé projekty – prijatie jedného projektu závisí od prijatia iného

– Podľa druhu prínosov vznikajúcich vplyvom:

zvýšenie hotovostných tokov (cash flow)
rozšírenia podnikania, predaja výrobkov a služieb
zníženia rizika
zlepšenia pracovných a sociálnych podmienok zamestnancov podniku

– Podľa veľkosti kapitálových výdavkov

ťažiskové projekty
menšie projekty
nešpecifikované projekty

– Podľa priority:

urgentné
žiaduce
vhodné

Základnými kritériami výberu investičných projektov a ich zaradenia do plánu podniku sú:

výnosnosť – je vyjadrená peňažným prínosom, ktorý sa očakáva počas životnosti projektu
rizikovosť – charakterizuje pravdepodobnosť neúspechu projektu, pravdepodobnosť, že sa nedosiahnu očakávané výsledku predpokladané v projekte

Tieto kritéria navzájom veľmi úzko súvisia. Vyššia výnosnosť projektu je spravidla spojená s vyššou rizikovosťou a naopak.

Pre každý podnik je charakteristická istá krivka indiferencie vyjadrujúca vzťah medzi stupňom rizika a požadovanou mierou výnosu. Pre podnik sú žiaduce varianty ležiace nad krivkou indiferencie. Projekty ležiace pod touto krivkou sú neprijateľné.

Výpočet kapitálových výdavkov

Stanovenie kapitálových výdavkov a očakávaných peňažných príjmov z investičného projektu je veľmi náročná úloha. Osobitne to platí o peňažných príjmoch z investičných projektov.

Ťažkosti pri prognózovaní peňažných príjmov vyplývajú z dlhodobej životnosti projektov a tiež z toho, že na očakávané príjmy pôsobia viaceré interné a externé faktory. Je to napr. vývoj miery inflácie, úrokových mier, kurzov meny, odpisových sadzieb, daňového systému.

Do kapitálových výdavkov zahŕňame všetky peňažné výdavky, vynaložené na investíciu, ktorých návratnosť je dlhšia ako 1 rok.

Kapitálové výdavky spravidla obsahujú:

výdavky na nadobudnutie (nákup) stroja, zariadenia, jeho dopravu do podniku, inštaláciu a vypracovanie prípravných a projektových dokumentov, výdavky na výskum a vývoj
výdavky na trvalý prírastok čistého prevádzkového kapitálu
zníženie výdavkov o príjem z predaja nahrádzaného stroja, zariadenia, upravené o daňový efekt, spojený s jeho predajom

Výpočet kapitálových výdavkov:

K_v = I + ČPK – (PC_n ± D)

Kde: K_v – kapitálové výdavky

I – výdavky na nadobudnutie stroja

ČPK – prírastok čistého prevádzkového kapitálu

D – daňový efekt

PC_n – predajná (trhová) cena stroja, zariadenia nahrádzaného novým projektom

Výpočet peňažných príjmov z projektu

Výpočet peňažných príjmov z projektu – cash flow – poskytuje informácie o príjmoch a výdavkoch podniku. Je nevyhnutným doplnkom výkazu ziskov a strát. Peňažné toky sa vo výkaze členia na tri oblasti: základné podnikateľské činnosti, investičné činnosti a finančné činnosti.

Do príjmov CF z projektu zahŕňame:

zisk po zdanení, ktorý investícia prináša každý rok
ročné odpisy
zmeny čistého prevádzkového kapitálu spojené s investíciou počas životnosti projektu
príjem z predaja stroja či zariadenia po uplynutí životnosti, upravený o daňový efekt

Pri výpočte zisku nemajú byť do nákladov zahrnuté úroky z úveru a iných foriem cudzieho kapitálu súvisiace s financovaní projektu.

Dôvodu nezahŕňania úrokov z úveru:

rozhodovanie o štruktúre financovania by malo byť nezávislé od rozhodnutia o prijatí či neprijatí projektu
ak hodnotíme efektívnosť projektu metódou, keď sa peňažné príjmy diskontujú, diskontná sadzba už obsahuje náklady na kapitál použitý na financovanie projektu.

Výpočet CF:

CF = Z + O ± ČPK + PC ± D

Kde: Z – ročný zisk po zdanení, O – ročné odpisy investície, ČPK – zmena čistého prevádzkového kapitálu, PC – predajná cena stroja, D – daňový efekt

PR. ZISK roku 1994 + odpis roku 1994 + rezervy (r.94 – r. 93) + čas. rozlíšenie P- časové rozlíšenie A = Cash flow I

– zásoby = Cash flow II

– krátkodobé pohľadávky + krátkodobé záväzky + bankový úver = Cash flow III

+ dlhodobé záväzky + kapitálové fondy + fondy zo zisku + VH min. obdobia – DNM – DHM – odpis roku 1994 = celkový CF

Dynamické metódy hodnotenia efektívnosti projektov

Dynamické metódy hodnotenia efektívnosti projektov: treba ich použiť vždy, keď ide o životnosť projektu dlhšiu ako jeden rok. Patrí tu:

metóda čistej súčasnej hodnoty (ČSH)
metóda vnútornej miery výnosnosti (VMV)
metódy doby návratnosti (DN)
metóda indexu súčasnej hodnoty (ISH)

Metóda čistej súčasnej hodnoty – patrí k najlepším kritériám hodnotenia investičných projektov. Investičné projekty sú charakteristické, že peňažné príjmy sú rozložené do dlhšieho obdobia a ich hodnota pri prepočítaní na súčasnú hodnotu je rôzna.

Súčasná hodnota – je súčasnou hodnotou peňažného príjmu, ktorý sa má získať v budúcnosti. Výpočet budúcich príjmov na ich súčasnú hodnotu sa uskutočňuje diskontovaním.

Súčasná hodnota = ∑ CF_i / (1 + r)ⁱ

ⁱ⁼¹

CF_i – peňažný príjem v jednotlivých obdobiach životnosti projektu

r- diskontná sadzba

Ako diskont sa odporúča : sadzba dlhodobých cenných papierov, priemerná náklady na kapitál, alebo aj diskontná sadzba centrálnej banky.

Čistá súčasná hodnota vyjadruje rozdiel medzi súčasnou (diskontovanou) hodnotou ročných peňažných príjmov z projektu a kapitálovými výdavkami.

ČSH = SHCF – K_v

Metóda vnútornej miery výnosnosti – vnútorná miera výnosnosti je taká miera, pri ktorej sa súčasná hodnota peňažných príjmov z investičného projektu rovná kapitálovým výdavkom. Je to teda diskontná sadzba , pri ktorej sa ČSH rovná 0.

Vnútorná miera výnosnosti:

– K_v + ∑ CF_i / (1 + r)ⁱ = 0

ⁱ⁼¹

Pri výpočte hľadanej diskontnej sadzby môžeme použiť finančnú kalkulačku alebo postupnosťou krokov zistíme kladnú a zápornú ČSH projektu a pomocou jednoduchej lineárnej interpolácie nájdeme vnútornú mieru výnosnosti projektu.

Metóda doby návratnosti – doba návratnosti je čas, za ktorý sa začiatočné kapitálové výdavky zaplatia peňažnými príjmami z investície. Je to teda obdobie, za ktoré sa budú kapitálové výdavky rovnať kumulatívnemu súčtu peňažných príjmov.

Doba návratnosti sa porovnáva s vopred stanovenou normou, vzorovou hodnotou, ak je vypočítaná doba kratšia ako táto norma, projekt je akceptovateľný.

Metóda indexu súčasnej hodnoty – index súčasnej hodnoty je súčasnou hodnotou prognózovaných budúcich peňažných príjmov delenou kapitálovými výdavkami.

Index súčasnej hodnoty = SHCF / K_v

Investičný projekt hodnotený indexom súčasnej hodnoty je akceptovateľný vtedy, ak jeho hodnota je väčšia ako 1. Ak je index väčší ako 1, ČSH je kladná, t.j. metóda vedie k rovnakým rozhodnutiam ako metóda ČSH.

Metódy hodnotenia projektov založené na nákladových kritériách

Statické metódy: neprihliadajú na princíp časovej hodnoty peňazí a minimálne zohľadňujú riziko projektu. Patria tu:

priemerný ročný výnos
priemerná doba návratnosti
priemerná percentuálna výnosnosť

Metódy hodnotenia projektov založené na nákladových kritériách – týmito metódami sa hodnotia projekty z hľadiska prevádzkových nákladov a kapitálových výdavkov. Aplikácia je vhodná vtedy, ak porovnávame dva (viac) varianty projektu, ktoré zabezpečujú identické výsledky. Možno ich použiť ako doplnkovú metódu k metóde ČSH.

Priemerná ročné náklady na projekt vypočítame:

N_r = O + i * K_v + P_n

P_n – ostatné ročné prevádzkové náklady znížené o odpisy

K_v – kapitálové výdavky

Vplyv finančného rozhodnutia môžeme vyjadriť takto:

vypočítame tzv. upravenú čistú súčasnú hodnotu alebo
do výpočtu pôvodnej čistej súčasnej hodnoty zakomponujeme „upravený alternatívny náklad kapitálu“ (upravenú diskontnú sadzbu)

Upravenú čistú súčasnú hodnotu vypočítame:

ak bude projekt financovaný emisiou nových akcií: UČSH = ČSH – emisné náklady
ak bude projekt financovaný dlhom: UČSH = ČSH + SH daňového štítu

Upravený alternatívny náklad kapitálu:

vzorec, ktorý navrhli M. Miller a F. Modigliani: r^* = r .(1-T^*.L)
vzorec, ktorý navrhli J. Miles a R. Ezzel: r^* = r – L.r_D.T^*. 1 + r

1 + r_D

Kde: r^* – upravený alternatívny náklad, kapitálu, r – alternatívny náklad kapitálu, T^* – daňová sadzba, L – príspevok projektu k dlhovej kapacite podniku, r_D – úrok z dlhu, výpožičná sadzba

Vplyv finančných rozhodnutí na efektívnosť projektu

Na hodnotenie rizika odporúčame najmä metódy a techniky, ktoré ho umožňujú identifikovať a odstrániť, resp. minimalizovať skôr, ako podnik vynaloží čo len korunu kapitálových výdavkov.

Spätným nákupom jedného cenného papiera a vydaním iného môže podnik voľne meniť svoju kapitálovú štruktúra. Pritom nie je potrebné spájať konkrétny projekt s konkrétnym zdrojom hotovosti. Podnik môže najskôr zvážiť, aké projekty má prijať a potom sa môže rozhodnúť, ako ich bude financovať.

Sú však prípady , keď s takýmto prístupom k hodnoteniu projektov nevystačíme. Rozhodnutia o kapitálovej štruktúre niekedy závisia od voľby projektu, a naopak. V takýchto prípadoch sa investičné a finančné rozhodnutia musia posudzovať spoločne.

Projekty za podmienok, keď rozpočtovo- kapitálové rozhodnutia nemožno oddeľovať od finančných rozhodnutí. V prvom kroku musíme identifikovať podmienky, za ktorých tento stav nastane, a potom vybrať vhodnú stratégiu financovania.

Budeme sa rozhodovať medzi týmito variantmi:

Reinvestovať vytvárané zdroje alebo vyplatiť formou dividend (je to problém dividendovej politiky –akú výšku dividend vyplatiť)
Emitovať akcie alebo si vypožičať
Vypožičať si krátkodobo alebo dlhodobo
aký dlh by malo ísť- emitovať obligácie alebo požiadať o bankový úver a podobne.

Po prijatí rozhodnutia o spôsobe financovania projektu môžeme zistiť, vyčísliť vplyv tohto rozhodnutia na čistú hodnotu projektu. Význam tohto kroku je nesporný.

Vplyv finančného rozhodnutia môžeme vyjadriť takto:

1. vypočítame tzv. upravenú čistú súčasnú hodnotu alebo

2. do výpočtu pôvodnej čistej súčasnej hodnoty zakomponujeme upravený alternatívny náklad kapitálu.

Upravenú čistú súčasnú hodnotu vypočítame:

a) ak bude projekt financovaný emisiou nových akcii, táka časť získanej hotovosti odoberú emisné náklady, o ktoré treba znížiť pôvodnú čistú súčasnú hodnotu UČSH = ČSH- emisné náklady

b) ak bude projekt financovaný dlhom, bude pôvodná čistá súčasná hodnota kladne ovplyvnená súčasnou hodnotou daňového štítu.

UČSH =ČSH+SH daňového štítu.

Zníženie dane spôsobené znížením daňového základu o úroky – úrokový daňový štít vypočítame:

ÚDŠ =cudzí kapitál . výpožičná sadzba .daňová sadzba

Druhý prístup, ktorý zohľadňuje vplyv finančných rozhodnutí na čistú súčasnú hodnotu projektu, sa zdá jednoduchší. Stačí vypočítať čistú súčasnú hodnotu iba raz, a to dosadením upraveného alternatívneho nákladu kapitálu.

r* = r . (1-T*.L)

r* – upravený alternatívny náklad kapitálu

r – alternatívny náklad kapitálu

T*- daňová sadzba

L- príspevok projektu k dlhovej kapacite podniku

Celková potreba pracovného kapitálu v podniku a jej určovanie

Celková potreba pracovného kapitálu vychádza z potreby obežného majetku podniku a zo spôsobu, akým manažment túto potrebu kvantifikuje.

Obežný majetok (aktíva)– tá časť majetku podniku, kt. sa spotrebuje a premení na peniaze v priebehu jedného prevádzkového cyklu.

Vnútorná štruktúra obežného majetku:

zásoby – výrobné zásoby (suroviny, materiál), zásoby nedokončených výrobkov, polotovary vlastnej výroby, hotové výrobky vlastnej výroby a tovary nakúpené za účelom predaja
pohľadávky – z obchodného styku, resp. ďalšie skupiny pohľadávok
krátkodobý finančný majetok – pohotové peňažné prostriedky na bankových účtov a v pokladnici ako aj krátkodobé cenné papiere
iný obežný majetok obsahujúci položky časového rozlíšenia.

Zložky obežného majetku zotrvávajú istý čas v každom zo štádií kolobehu. Celý proces takto charakterizovaného kolobehu označujeme ako prevádzkový cyklus. Vyjadruje dobu jedného obratu zložiek obežného majetku podniku.

Celkovú potrebu pracovného kapitálu v podniku určujú tri faktory:

konkrétny priebeh kolobehu obežného majetku – je podmienený odvetvím a odborom činnosti daného podniku. Pre každé odvetvie a odbor je v ekonomike typická istá priemerná lehota trvania prevádzkového cyklu a v jeho rámci aj isté lehoty zotrvávania zložiek obežných aktív v jednotlivých štádiách prevádzkového cyklu. V konkrétnych podnikoch sa uvedené doby odlišujú od priebehu najmä v dôsledku ich rozdielneho technického vybavenia. Priebeh prevádzkového cyklu charakterizujeme ukazovateľmi rýchlosti a doby obratu obežného majetku.
objem podnikovej činnosti a jeho rast – môžeme ho kvantifikovať viacerými veličinami, no rozhodujúci je objem tržieb z realizácie. Na určovanie celkovej potreby obežného majetku možno použiť : korelačnú metódu alebo indexovú metódu. Korelačnou metódou sa na základe časového radu údajov o výške tržieb a obežných aktív z minulých období konštruuje regresná funkcia ich vzájomného vzťahu. Indexová metóda – pri ktorej sa obežné aktíva rozdeľujú na časť primo závislú od objemu tržieb.
politika podniku pri určovaní tejto potreby – vo všeobecnosti vychádza z kvantifikácie nákladov spojených s viazaním kapitálu v obežnom majetku na jednej strane a z kvantifikácie strát a rizík spojených s nedostatočným objemom obežného majetku na strane druhej.

Náklady viazania kapitálu v obežnom majetku zahŕňajú tri hlavné zložky:

cenu viazaného kapitálu – náklady spojené so získaním a viazaním príslušnej sumy kapitálu v podniku (pri úvere – úroky, pri vlastnom kapitáli – náklady stratenej príležitosti)
náklady vyvolané získavaním a udržiavaním zásob ako rozhodujúcej zložky obežného majetku (všetky náklady na jeho obstarávanie)
náklady spojené s viazaním kapitálu v ďalších zložkách obežného majetku (vedenie saldokonta, straty z dubióznych pohľadávok a i..)

Náklady a straty vyvolané nedostatočným objemom obežného majetku sú rôznorodé:

nedostatok výrobných zásob – zvýšené náklady na ich obstaranie
nedostatok zásob hotových výrobkov – podnik nebude schopný uspokojovať potreby odberateľov- strata objednávok
nedostatok kapitálu na poskytovanie obchodných úverov – horšie platobné podmienky pre odberateľov
nedostatok pohotových prostriedkov – platobná neschopnosť so všetkými dôsledkami

Z hľadiska podniku je optimálna taká výška pracovného kapitálu, ktorá zodpovedá minimálnemu súčtu nákladov na viazanie tohto kapitálu a strát z nedostatočného objemu obežného majetku. Vyššia viazanosť OM zvyšuje prvú skupinu nákladov, znižuje rentabilitu, ale súčasne znižuje druhú skupinu nákladov a tým aj podnikateľské riziko.

Určovanie celkovej potreby pracovného kapitálu v podniku iba na základe vzťahu medzi objemom tržieb a viazanosťou obežného majetku je len prvou orientáciou. Presnejšia kvantifikácia musí byť založená na hlbšom skúmaní optimálnej potreby jednotlivých zložiek obežného majetku.

Optimalizácia objemu výrobných zásob a tovaru

Výrobnými zásobami rozumieme zásoby surovín, základných a pomocných materiálov, nakupovaných polotovarov a iných komponentov, ktoré sú určené n a prepracovanie a kompletizáciu vo výrobnom procese podniku.

Tovary sú produkty, ktoré podnik nakupuje, aby ich ďalej predal beľ významnejšieho prepracovania.

Optimalizácia tejto skupiny zásob je zložitá najmä preto , že tu podnik vstupuje do kontaktu s externými subjektmi – s dodávateľmi. Výrobné zásoby a tovary predstavujú spravidla veľký počet položiek z ktorých každá má pre zabezpečovanie bezporuchovej činnosti podniku rozdielny význam a rozdielnu váhu. Preto sa pre potreby optimalizácie členia do skupín z hľadiska ich dôležitosti a objemu. Na tento cieľ sa často používa tzv. metóda ABC. Materiály zaradené do skupiny A sú pre podnik najdôležitejšie. Materiály skupiny B sa budú optimalizovať za skupiny položiek. A nakoniec potreba skladovania materiálov zaradených do skupiny C sa bude určovať za skupinu ako celok.

Dlho používanou metódou určovania optimálnej trvalej viazanosti výrobných zásob je ich normovanie.

Najjednoduchší princíp predpokladá jednorazovú dodávku a jej postupnú rovnomernú spotrebu . Na preklenutie možných výkyvov v termínoch dodávok sa ráta s istou poistnou zásobou.

Výpočet normatívu možno uskutočniť podľa vzorcov:

N_VZ= S_d. Čvz

Čvz=Cd/2+t+p

Kde :

N_VZje normatív výrobných zásob

S_{d –}priemerná denná spotreba príslušného materiálu

Čvz- časová norma výrobných zásob

Cd – dodávkový cyklus

t- technologická zásoba v dňoch

p- poistná zásoba v dňoch

Keď sa denná spotreba vyjadrí v technických jednotkách bude v týchto jednotkách aj normatív. Pri vyjadrení v peňažných jednotkách bude tak vyjadrený aj normatív.

V trhovej ekonomike má na trhu spravidla silnejšie postavenie odberateľ, vládne „trh odberateľa“. On musí dodávateľovi určiť, kedy a v akom množstve má dodávať materiály a tovary. Pri riešení tejto úlohy sa používajú modely teórie zásob. Cieľom ich uplatňovania je organizovať viazanosť a pohyb výrobných zásob tak, aby sa minimalizovali náklady, a tým sa zlepšoval hospodársky výsledok podniku. Hovoríme preto o t zv. nákladovo orientovaných modeloch zásob.

Rozpracované modely možno členiť do viacerých skupín z hľadiska úplnosti informácií o základných veličinách . Sú to modely:

a) determinisitstické, ktoré pracujú so vstupnými údajmi ako s veličinami presne určiteľnými

b) stochastické, keď niektoré vstupné veličiny považujeme za náhodne sa meniace, ktoré možno kvantifikovať pomocou počtu pravdepodobnosti.

Podľa zohľadnenia vývoja v čase poznáme modely:

a)Statické, ktoré analyzujú iba jeden kolobeh zásoby; používajú sa len v istých špecifických prípadoch

b)Dynamické, berúce do úvahy dlhší výsek obrat daných zásob; majú všeobecnejšie použitia.

Najjednoduchší deterministický dynamický model je model určovania optimálnej veľkosti dodávky pri spojitej rovnomernej spotrebe.

Slovne možno model formulovať takto:

Hľadaním optimálnej veľkosti dodávky skúmanej zásoby, ktorá pri zadanej celoročnej spotrebe zabezpečí minimalizáciu celkových nákladov spojených s pohybom zásoby. Uvedené náklady sa členia na dve skupiny:

Každá dodávka vyžaduje isté náklady nadobudnutia, ktoré sa pri základnom modeli považujú za nezávislé do veľkosti dodávky. Patria sem náklady na uzavretie príslušnej kúpno-predajnej zmluvy, náklady na manipuláciu atď. nazhŕňa sa sem cena nakupovanej dodávky.

Skladovanie zásoby vyvoláva náklady skladovania, ktoré sú úmerné skladovanému množstvu. Obsahujú straty v priebehu skladovania mzdy skladových pracovníkov, odpisy a udržiavania skladov a pod.

Modifikácie v spôsobe obstarávania zásob. Základný model predpokladá, že dodávka sa uskutočňuje naraz, v jednom časovom moment. V istých prípadoch však môže dodávanie optimálnej veľkosti dodávky trvať nejaký čas. Modifikácie spotreby zásob. Základný model predpokladá rovnomernú, spojitú spotrebu zásoby.

Stochastické modely sú zložitejšie. Ich konštrukcia zohľadňuje skutočnosť, že viaceré veličiny a procesy charakterizujúce úlohy zásob v podniku nie sú určené detrministicky, ale majú stochastický charakter. Preto sú kvantifikované ich priemerné hodnoty, rozloženie početnosti a štandardné odchýlky.

Určovanie potreby zásob rozpracovaných a hotových výrobkov

1. potrebná výška kapitálu viazaného v rozpracovaných výrobkoch závisí od mnohých faktorov. Je to najmä:

Výška nákladov potrebných na výrobu jednotlivých výrobkov, resp. ich skupín
Dĺžka výrobného cyklu – t.j. čas od začatia prvej výrobnej operácie do dohotovenia výrobku. Táto lehota závisí od typu výroby, od úrovne techniky a technológie a do organizácie výroby
Priebeh vynakladania nákladov počas výrobného cyklu.

Potrebnú viazanosť rozpracovaných výrobkov v podniku môžeme rozdeliť na časť predstavujúcu výrobky priamo v procese opracúvania a na časť, ktorá má skôr charakter poistných zásob zabezpečujúcich plynulosť výrobného procesu aj v prípade, keď na niektorom úseku vzniknú isté poruchy.

Potreba rozpracovaných výrobkov v procese opracúvania sa najčastejšie stanovuje ich normovaním. Základný spôsob výpočtu môžeme vyjadriť vzorcami:

Nnv= Nd.Vc.Kn

Kde:

Kn – koeficient narastania nákladov v priebehu výrobného cyklu

N1,2,…. – kumulatívny súčet nákladov vynakladaných v jednotlivých dňoch výrobného cyklu (1,2,..)

N- celkové náklady na daný výrobok, resp. skupinu výrobkov

Vc- počet dní výrobného cyklu

Nnv- normatív nedokončených výrobkov

Nd- priemerné jednodňové náklady na daný výrobok.

Potrebu poistnej zásoby nedokončených výrobkov treba určovať individuálne v závislosti od organizácie výrobného procesu a na základe zhodnotenia skúsenosti s frekvenciou narúšania jeho plynulosti v minulých obdobiach.

2. Pri určovaní potrebnej výšky zásob hotových výrobkov v podniku treba brať do úvahy dva základné faktory:

Priemerné denné náklady realizovaných výrobkov daného druhu
Časovú normu daných hotových výrobkov.

Kvantifikácia prvého faktora nie je zložitá, ale časová norma zahŕňa viacero údajov. Na prvom mieste je to odbytový cyklus. Nakoľko chceme stanoviť priemernú trvalú viazanosť zásoby, delíme ho dvoma. Okrem toho časová norma zahŕňa časové údaje o ďalších dôležitých skutočnostiach, akými sú : čas na potrebné zrenie výrobkov na sklade, čas potrebný na kompletizovanie výrobkov, ich prípravu na expedíciu a pod.

Postup výpočtu možno vyjadriť vzorcami:

Č_HV=C_O/2+O_F

N_Hv=N_DH.Č_HV

Kde :

Č_{HV –} časová norma hotových výrobkov

C_O – odbytový cyklus výrobkov v dňoch

O_F– trvanieďalších procesov zahrnutých v časovej norme v dňoch

N_Hv– normatívzásob hotových výrobkov

N_DH– priemernédenné náklady na realizované výrobky

Na stanovenie potreby nedokončených a hotových výrobkov možno primeraným spôsobnom použiť aj modely teórie zásob.

Pri nedokončených výrobkoch je to možné najmä vtedy, a ide o sériovú výrobu. Z hľadiska minimalizácie nákladovej funkcie sa tu optimalizuje veľkosť výrobnej série. Pri hotových výrobkoch sa z hľadiska dodávateľa optimalizuje veľkosť jednej dodávky. Pravda, je to len orientačný údaj na rokovania s odberateľom.

Manažment pohľadávok

Pohľadávky tvoria významnú časť obežných aktív podniku a viažu značnú časť jeho prevádzkového kapitálu. V prevažnej časti ide o pohľadávky z obchodného styku. Ich objem predstavuje sumu obchodného úveru, ktorý podnik poskytol svojim odberateľom. Okrem toho môže mať podnik pohľadávky z neobchodného styku – nárok na preddavky, na dividendy z držaných akcií, vrátenie daňových preplatkov, na poistné náhrady.

Objem pohľadávok z obchodného styku závisí od faktorov ako je:

objem realizovaných výrobkov a služieb,
priemerná lehota, na ktorú podnik poskytuje obchodný úver odberateľom (doba inkasa pohľadávok),
platobná disciplína odberateľov.

Základnou úlohou manažmentu pohľadávok je určiť optimálnu sumu pracovného kapitálu, ktorá má byť viazaná v podnikových pohľadávkach.

Postupy manažmentu pohľadávok môžeme z časového hľadiska rozdeliť do troch fáz:

činnosti predchádzajúce uzatváraniu kúpnopredajnej zmluvy – podnik sa rozhoduje či a za akých podmienok poskytne zákazníkovi obchodný úver to jest pohľadávku. Podnik má možnosť začať poskytovať svojim zákazníkom obchodný úver na dlhšie obdobie než konkurenti, taký krok však musí uvážiť a prekalkulovať. Druhým možným opatrením je zavedenie zľavy z ceny pri promptnom platení (zlepšenie platobných podmienok pre odberateľov), tretia možnosť je poskytovať zľavy, resp. iné výhody veľkým zákazníkom. Je zrejmé, že nepostupuje voči všetkým odberateľom rovnako. Pri príchode nového zákazníka, potrebuje podnik informácie o finančnej situácií a platobnej morálke zákazníkov a na základe nich sa rozhodne o poskytnutí úveru. Informácie o finančnej situácii a platobnej morálke zákazníkov možno získať z viacerých zdrojov napr. dopyt u obchodných priateľov, požiadať zákazníka aby informoval o svojej finančnej situácii, získať informáciu od banky, požiadať o informáciu niektorú z ratingových agentúr.
rokovanie o podmienkach pri uzatváraní zmluvy – dohodujú sa hlavne platobné podmienky, ktoré zahŕňajú termín, miesto a spôsob platenia a spôsob zabezpečenia pohľadávky. Ak ide o pohľadávky z obchodného styku so známym subjektom nemusí požadovať žiadne záruky, v ostatných prípadoch uplatňuje viacero záručných nástrojov: preddavok, dohoda o zmluvnej pokute, poskytnutie záruky zo strany dlžníka, zriadenie záložného práva, vystavenie cudzej alebo vlastnej zmenky, poistenie pohľadávky a iné…
starostlivosť o vzniknuté pohľadávky – najdôležitejšou úlohou je, aby bola pohľadávka načas uhradená. Prvý predpoklad – je poriadok v pohľadávkach.

Organizovaný poriadok by mal jednoznačne určiť kto a v akej miere je v podniku zodpovedný za sledovanie a vymáhanie pohľadávok. Súčasťou systému by malo byť spomínané priebežné monitorovanie zákazníkov.

Poznáme 3 etapy priebehu pohľadávok:

v čase plynutia lehoty splatnosti – informovať sa, či dodávka prišla v poriadku, je kvalitná, obdržal faktúru
v okamihu splatnosti – potrebná informácia, či bola skutočné uhradená
po lehote splatnosti pohľadávky – je nevyhnutné pravidelne konať, naštartovať režim vymáhania pohľadávky.

Dôležitou úlohou manažmentu pohľadávok je postarať sa o to, aby nedošlo k premlčaniu pohľadávky. Pozornosť treba venovať prevencii vzniku zlých pohľadávok už vo fáze prípravy a uzatvárania kúpnopredajných zmlúv. Uplatňovanie princípu opatrnosti v hospodárení vedie podniky k vytváraniu opravných položiek a rezerv na pohľadávky po lehote splatnosti.

Manažment pohotových prostriedkov

Pojmom pohotové prostriedky označujeme najlikvidnejšie obežné aktíva podniku zahŕňajúce hotovosti, zostatky na bežných účtoch v banke a obchodovateľné krátkodobé cenné papiere.

Je známe, že kapitál viazaný v pohotových prostriedkoch prináša podniku relatívne nízky priamy výnos. Hotovosti neprinášajú žiadny výnos, vklady na bežných účtoch v bankách sú úročené nízkym percentom a úrokový výnos krátkodobých cenných papierov je spravidla nižší než výnos z vecných alebo finančných investícií.

Napriek tomu podniky trvale udržiavajú istú sumu pohotových prostriedkov. J.M. Keynes formuloval tri základné motívy tohto správania:

Transakčný motív- peňažné príjmy a výdavky podniku nie je možné dokonale synchronizovať, a preto je potrebné držať istú rezervu pohotových prostriedkov, ktorá tieto nerovnováhy denne vyrovnáva a bežne tak zabezpečuje platobnú schopnosť podniku
Preventívny motív – v podniku vznikajú aj neplánované či nepredvídateľné výdavky, resp. poklesy príjmov, na krytie ktorých je nevyhnutné držať likvidnú rezervu
Špekulatívny motív – ide o držanie pohotových prostriedkov, aby podnik mohol využiť neočakávané príležitosti na trhu.

Hlavnou úlohou je určiť, koľko pohotových prostriedkov ten-ktorý podnik potrebuje minimálne a optimálne viazať. Východiskom riešenia je analýza prúdov peňažných príjmov a výdavkov podniku a ich rozloženia v čase. Na základe skúseností z uplynulých období a očakávaného objemu tržieb zostavujú podniky svoje plány peňažných príjmov a výdavkov.

Takto zostavované plány umožňujú určiť nevyhnutnú potrebu viazania pohotových prostriedkov v podniku, ktorá zabezpečuje, že sa podnik v žiadnom z plánovaných období nedostane do platobnej neschopnosti. Takto stanovená suma zodpovedá v zásade potrebe vyplývajúcej z transakčného motívu držania pohotových prostriedkov.

Na určenie nevyhnutnej potreby pohotových prostriedkov z hľadiska transakčného motívu ich držania možno použiť pravdepodobnostný model. Východiskom sú poznatky o denných čistých peňažných tokoch netto cash flow za uplynulé obdobia.

Určenie minimálnej viazanosti pohotových prostriedkov súvisiace s preventívnym a špekulatívnym motívom je manažérskym rozhodnutím, ktoré zohľadňuje viaceré faktory:

Neočakávané výkyvy netto cash flow vznikajúce z najrôznejších dôvodov, ich frekvenciu a intenzitu možno odhadnúť porovnaním operatívnych plánov cash flow za uplynulé obdobia so skutočnými príjmami a výdavkami za tieto obdobia
Vzťah manažmentu k riziku, čím je väčšia jeho averzia k riziku, tým vyššiu viazanosť pohotových prostriedkov bude považovať za minimálnu
Sumu pohotových prostriedkov, ktorú považuje manažment za potrebnú, aby sa mohli operatívne využívať neočakávané pozitívne situácie na trhu.

Ako prvý na základe logiky teórie zásob modelovo rieši túto otázku William Baumol. Jeho riešenie nájdeme v odbornej literatúre ako Baumolov model. Pracuje s viacerými zjednodušujúcimi predpokladmi:

V projektovanom období sa neráta so žiadnymi peňažnými príjmami podniku, resp. predpokladá sa, že tieto príjmy sa ihneď konvertujú na krátkodobé cenné papiere
Celkové peňažné výdavky za dané obdobie sú známe a vynakladajú sa rovnomerne
Abstrahuje sa od trvalo viazanej minimálnej sumy pohotových prostriedkov
Peňažné prostriedky na bežnom účte v banke nie sú úročné
Trh krátkodobých cenných papierov sa považuje za absolútne likvidný

Podstatným priblížením sa praktickým potrebám podniku bola konštrukcia modelu, ktorý vyvinuli Merton Miler a Daniel Orr – je známy ako Millerov – Orrov model.

Model – podobne ako Baumolov – pracuje s fixnými transakčným nákladmi konverzie peňazí na cenné papiere a obrátene, a s percentuálne vyjadreným denným úrokovým výnosom cenných papierov. Rozhodujúcim rozdielom však je, že počíta nielen s výdavkami peňažných prostriedkov ale ja s ich príjmami.

Financovanie obežného majetku podniku

Obežné aktíva podniku môžu byť finančné kryté jednak zdrojmi, ktoré sú podniku k dispozícii trvalo a dlhodobo, jednak krátkodobými zdrojmi.

Keď od celkovej potreby obežných aktív podniku odpočítame krátkodobé záväzky, dostávame čistý prevádzkový kapitál podniku.

Dôležitou otázkou finančnej politiky podniku je určenie potrebnej výšky čistého prevádzkového kapitálu. Pri ňom treba zobrať do úvahy že stav obežných aktív podniku sa mení.

Rozhodovanie v rámci finančnej politiky o spôsobe krytia týchto potrieb môže byť konzervatívne, viac alebo menej agresívne.

Variant A konzervatívne. Celú plánovanú potrebu obežných aktív kryje podnik dlhodobými zdrojmi. To je veľmi výhodné z hľadiska likvidity. Aj keď v niektorom období poklesne stav obežných aktív menej, než sa plánovalo, nevznikajú finančné problémy. V prípade, že dočasná potreba krátkodobo prekročí očakávaný stav, podnik má lepšie predpoklady na získanie krátkodobého úveru. V obdobiach poklesu obežných aktív na nákup krátkodobých cenných papierov. Tento variant sa nepoužíva príliš často pretože znižuje rentabilitu podniku.

Variant B je istým kompromisom medzi vysokou likviditou a rentabilitou. Využíva do istej miery výhody konzervatívneho aj agresívneho variantu.

Variant C je klasickým variantom. Predpokladá kryť dočasné potreby krátkodobými zdrojmi a trvalé potreby zdrojmi dlhodobými. V dôsledku nižšej ceny krátkodobých zdrojov v porovnaní s cenou dlhodobých zdrojov tento variant zabezpečuje vyššiu rentabilitu než varianty A a B . Súčasne je však rizikovejší. Možno ho odporučiť vtedy, keď podnik považuje plánované stavy obežných aktív za spoľahlivé , keď sú podmienky na trhu stabilizované a keď má podnik dobrý prístup ku krátkodobým úverovým zdrojom.

Variant D možno označiť za agresívny. Pri jeho uplatnení sú krátkodobými zdrojmi kryté nielen krátkodobé potreby, ale aj časť trvalej potreby obežných aktív, čo je z hľadiska likvidity veľmi nebezpečné.

V malých a stredných podnikoch sa často možno stretnúť s uplatňovaním variantu D resp. variantu C. nie je to preto , že by podceňovali riziko ale majú problémy so získavaním dlhodobých a strednodobých úverových zdrojov.

Výnosnosť a rizikovosť akcií

Výnos, ktorý získava vlastník akcie, sa skladá z dvoch zložiek: dividendy a kapitálového výnosu.

Výnosnosť akcie vyjadríme vzťahom:

kde: V_A– výnosnosť akcie v %

D₁ – dividenda za obdobie od t do t+1

K_At+1 – kurz akcie v čase t+1

K_a – kurz akcie v čase t

Ak celkovú výnosnosť rozdelíme na 2 štrukturálne zložky dostaneme:

dividendovú výnosnosť kapitálovú výnosnosť

Rizikovosť akcie sa kvantifikuje intenzitou možného odklonu jej skutočnej výnosnosti od očakávanej výnosnosti, a to na obidve strany – t.j. že skutočná výnosnosť bude vyššia alebo nižšia než očakávaná. Ide o kvantifikáciu variability výnosnosti. Ako ukazovatele sa použijú: rozptyl a smerodajná odchýlka. Pri vyčíslení sa použijú dvojaké údaje:

časový rad výnosnosti danej akcie za istý počet minulých období (napr. 5 rokov). Na jeho základe vyrátame priemernú ročnú výnosnosť. Možno pritom použiť jednoduchý aritmetický priemer, geometrický priemer alebo sa výnosnostiam za jednotlivé roky pridelia rôzne váhy tak, že čerstvejšie údaje majú väčšiu váhu než staršie. Potom určíme odchýlky výnosnosti za jednotlivé roky od priemernej ročnej výnosnosti a vyrátame rozptyl a smerodajné odchýlky
očakávané rozdelenie budúcej výnosnosti akcie a jej priemerná očakávaná výnosnosť, pričom jednotlivé pravdepodobnosti použijeme ako váhy pri výpočte rozptylu a smerodajnej odchýlky.

Rizikovosť akcie vyjadrená štandardnou odchýlkou zahŕňa tieto riziká:

trhové– ktorému sú vystavené akcie všetkých podnikov (riziko zmeny cien inputov, zmeny daňových sadzieb)
špecifické– ak sa realizuje, dotkne sa výnosnosti akcii danej konkrétnej firmy.

Kvantifikácia výnosnosti a rizikovosti obligácií

Výnosnosť vlastníka obligácie sa skladá z dvoch častí:

kupónového výnosu
kapitálového výnosu

Celková výnosnosť obligácie:

Vo – výnosnosť obligácie v %

kv – kupónový výnos za obdobie t až t+1

Cot+1 – cena obligácie v čase t+1

Co – cena obligácie v čase t

Kupónový výnos určuje pri emisii emitent obligácie ako fixný alebo pohyblivý. Na jeho základe možno určiť bežnú výnosnosť obligácii. Pre investorov, ktorí držia obligácie dlhodobo, je dôležitá výnosnosť do lehoty splatnosti.

Zmeny ceny obligácií sú dôležité pre kapitálovú výnosnosť. Závisia predovšetkým od úrokovej miery na trhu. Platí to hlavne pre klasické obligácie s fixným kupónom. Ich kupónový výnos zostáva po celú životnosť obligácie stabilný.

Pre investorov, ktorí držia obligácie dlhodobo, je dôležitá výnosnosť do doby splatnosti, resp. výnosnosť po dobu držania. Výnosnosť do doby splatnosti – určíme rovnakým postupom ako pri určovaní vnútorného výnosového percenta.

Zmena ceny obligácie závisí od troch základných faktorov:

doby splatnosti
kupónovej sadzby
výnosnosti do doby splatnosti.

Ich spoločný vplyv možno kvantifikovať pomocou durácie – je to vážený priemer SH CF plynúcich z obligácie.

Rizikovosť obligácii je daná jednak faktormi, ktoré emitent nemôže ovplyvniť (zmeny trhovej úrokovej miery, zmeny v situácie v odbore), jednak zmenami v podniku emitenta, ktoré môžu viesť k jeho neschopnosti plne a načas plniť svoje záväzky spojené s obligáciou (úverové riziko). Úverové riziko jednotlivých emisií obligácií hodnotia na požiadanie ratingové agentúry. Na základe toho zaradia emisiu do niektorej z rizikových skupín.

Kvatnitatívne uvoľnovanie financií, príčina a dôsledok jeho realizácie na finančný manažment podniku

Modely oceňovania kapitálových aktív

Najdokonalejšou diverzifikáciou je, keď portfólio obsahuje všetky akcie, ktoré sú na trhu , a to v relácii zodpovedajúcej ich kapitalizácii. Také portfólio nazývame trhovým portfóliom. Na dokonalom trhu sa každý investor snaží o najlepšiu diverzifikáciu svojho portfólia. Tou najlepšou diverzifikáciou je trhové portfólio. Preto na dokonalom trhu je pre priemerného investora trhové portfólio zároveň optimálnym portfóliom.

Základným modelom pre určovanie vzťahu medzi výnosnosťou a rizikovosťou všetkých akcií na trhu je model oceňovania kapitálových aktív – CAPM. Jeho základom sú dve tézy:

Keď je kapitálový trh v rovnováhe – t. j. keď sú všetky akcie správne ocenené, je vzťah medzi výnosom a rizikom daný priamkou trhu cenných papierov.
Priamka trhu cenných papierov je určovaná výnosom bezrizikového aktíva a prémiou za riziko jednotlivých akcií, ktoré je priamo úmerné beta koeficientu príslušnej akcie.

Na základe uvedeného platí vzťah:

EVj=V_F+βj.(EV_M-V_F)

EVj – očakávaná výnosnosť akcie j.

V_{F –}výnosnosť bezrizikovej investície

Βj beta koeficient akcie

EV_Močakávaná výnosnosť trhového portfólia

Voči modelu CAPM je viacero výhrad. Sú pripomienky k nerealistickým predpokladom, s ktorými pracuje, napr. že vzťah medzi výnosom a rizikom považuje za lineárne závislý, že túto závislosť vyjadruje len jedným faktorom, a to beta koeficientom a ďalšie.

Preto vznikli snahy vytvoriť viacfaktorový model vychádzajúci z tézy, že výnosnosť akcie závisí od vplyvu viacerých makroekonomických a mikroekonomických faktorov. Výsledkom je model APT. Vplyv mikroekonomických faktorov na výnosnosť je možné diverzifikáciou eliminovať. Zostáva vplyv miekroekonomických faktorov. Ich pôsobenie na výnosnosť akcie závisí od citlivosti tohto výnosu na jednotlivé makroeknomické faktory.

Aj ATP vychádza z poznatku , že výnosnosť akcie závisí od výšky jej rizikovej prémie. Pritom riziková prémia závisí od spoločného vplyvu radu makroekonomických faktorov.

Možno je vyjadriť vzorcom.

EVj-V_F == β₁(EV_faktror1-V_F)+β₂(EV_faktor2-V_F)+….βn (EV_{faktor n} – V_F) + uj

EVj očakávaná výnosnosť akcie j

V_Fvýnosnosť bezrizikovej investície

β_{1, 2, …..n}citlivosť výnosnosti akcie j na faktor 1, 2, ..n

EV_{faktror1, 2, ….n}očakávaná výnosnosť faktora 1,2,…..n

uj náhodná odchýlka vyvolaná osobitnosťami výnosnosti akcie j.

Problémom všetkých modelov oceňovania kapitálových aktív a ich výnosnosti je, že vo výpočtoch sa vychádza buď z údajov minulých období, alebo z odhadovaných údajov.

Efektívne a optimálne portfólio, systematické riziko portfólia

Efektívne portfólio – ak pri zvolenom stupni rizika nie je možné vytvoriť portfólio s vyššou výnosnosťou alebo ak pri zvolenej výnosnosti nie je možné vytvoriť portfólio s nižšou rizikovosťou.

Optimálne portfólio – je to efektívne portfólio, ktoré si vyberie investor s ohľadom na stupeň rizika, ktorý je pre neho akceptovateľný.

Teória v tejto súvislosti pracuje s krivkami indiferencie investora. Tieto krivky charakterizujú investorove preferencie vzťahu rizika a výnosnosti. Body na krivke reprezentujú všetky aktíva resp. portfóliá, ktoré investor považuje za rovnako žiaduce.

Vzťah investora k riziku sa prejavuje v sklone jeho krivky indiferencie. Keď má krivka bližšie k horizontále, ide o investora, ktorý akceptuje vyššie riziko aj s vidinou menšieho prírastku výnosnosti. Naopak, ak sa sklon krivky viacej blíži k vertikále, ide o investora rizikovo averzného , ktorý je ochotný akceptovať vyššie riziko len vtedy, keď mu to sľubuje intenzívny prírastok výnosnosti.

Systematické riziko portfólia

Intenzita trhového rizika jednotlivých akcií sa kvantifikuje pomocou β- koeficientov. Beta meria citlivosť výnosností akcií na pohyby výnosnosti trhu.

Na jednej strane hodnotíme vývoj priemernej výnosnosti trhového portfólia. To má koeficient beta rovný jednej. Na druhej strane s týmto vývojom porovnávame vývoj výnosnosti jednotlivých akcií.

Relatívne najjednoduchšie je možné kvantifikovať historické beta jednotlivých akcií. Výnosnosť trhu je zastúpená výnosnosťou burzového indexu za isté uplynulé obdobie s čím porovnávame vývoj výnosnosti konkrétnej akcie za rovnaké minulé obdobie.

Samotný výpočet možno uskutočniť dvoma spôsobmi:

Pomocou metódy najmenších štvorcov, keď

Kde

N – počet údajov v časovom rade

V_t – výnosnosť akcie v jednotlivých sledovaných obdobiach

V_Mt – výnosnosť burzového indexu v jednotlivých sledovaných obdobiach

Druhým spôsobom výpočtu je určenie pomeru medzi kovarianciou výnosnosti akcie a výnosnosti burzového indexu a medzi rozptylom výnosnosti burzového indexu podľa vzorca:

Dôležitejšie než historické beta pre investora je však beta ex ante, t.j. očakávané budúce beta akcie. Na jeho odhad sa používajú rôzne postupy.

Ak nie sú spoľahlivé informácie o budúcom vývoji hodnoty danej akcie, predpokladá sa, že budúce beta sa bude postupne približovať k priemeru na trhu – teda k hodnote 1. na základe tohto predpokladu sa určujú upravené beta.

Je možné určiť aj beta koeficient ľubovoľného portfólia ak poznáme beta koeficienty jednotlivých akcií tvoriacich portfólio. Beta koeficient portfólia je vážený aritmetický priemer beta koeficientov jednotlivých akcií, pričom váhami sú sumy kapitálu investované do jednotlivých akcií.

Spracúvajú sa aj priemerné beta koeficienty jednotlivých priemyselných odvetví.

Vytváranie optimálneho portfólia pre investora

Pri praktickej tvorbe portfólia sa musí investor rozhodnúť, do akých položiek aktív a v akej štruktúre vloží svoj kapitál.. tento proces sa označuje ako umiestnenie aktív.

Proces možno rozdeliť na tri postupné kroky:

Sústredenie údajov
Zostavenie súboru možných efektívnych portfólií
Výber portfólia, ktoré investor považuje pre seba za optimálne.

1.Sústredenie údajov je najnáročnejšou a najzodpovednejšou fázou celého procesu.

Vo všetkých prípadoch ide o prognózované budúce údaje, pričom sa pri základných ukazovateľoch používajú na ich získanie viaceré prognostické metódy. Sú to najmä:

prognózovanie vychádzajúce z časových radov využíva časové rady príslušných údajov za uplynulé obdobia. Na ich základe formuluje regresnú funkciu a v nadväznosti na ňu aj prognózovaný údaj
1. pri konjutúrnych prognózach sa využívajú teoretické znalosti a praktické skúsenosti odborníkov na odhad potrebných budúcich údajov. Často sa uplatňujú viaceré scenáre pre rôzne časové horizonty.
1. Prognózy využívajúce štruktúrne modely. Môžu to byť rastové modely , ktoré vychádzajú z vývojových trendov charakterizujúcich stav ekonomiky a prognózujú potrebné ukazovatele. Uplatňujú sa aj stimulačné modely, ktoré na základe vnútorných väzieb základných veličín v ekonomike umožňujú simulovať vplyv rôznych variantov ich zmien na požadované ukazovatele.

Pri zostavovaní súboru efektívnych portfólií ide o rozličné efektívne možnosti diverzifikácie kapitálu umiestňovaného jednotlivými investormi.

Pritom rozoznávame:

Strategickú diverzifikáci
- Taktickú diverzifikáciu

Strategická diverzifikácia zahŕňa postupné rozhodovanie na troch úrovniach
1. Na prvom mieste je to určenie jednotlivých druhov aktív v celkovom portfóliu. Za druhy aktív sa považujú akcie obligácie, finančné deriváty, aktíva peňažného trhu, zlato, nehnuteľnosti, umelecké diela, starožitnosti.
1. Druhou úrovňou strategickej diverzifikácie je rozhodovanie o krajine pôvodu aktív. Ide o posudzovanie podielu jednotlivých druhov aktív v portfóliu z medzinárodného hľadiska. Okrem troch základných údajov tu môžu mať význam rozdielne daňové predpisy a rozdielna výška transakčných nákladov na jednotlivých trhoch.
1. Napokon treťou úrovňou strategickej diverzifikácie je rozhodovanie o mene, v ktorej budú jednotlivé druhy aktív denominované.

Taktická diverzifikácia znamená naplnenie jednotlivých skupín aktív začlenených do portfólií ako výsledok strategickej diverzifikácie konkrétnymi položkami. Najväčšia váha leží v tejto fáze rozhodovania na konkretizácii skupiny akcií a obligácii. Aj tu jestvujú dve úrovne:
- Pri akciách je to rozhodnutie o odvetviach, do ktorých treba investovať. Pri obligáciách ide o voľbu emitentov a voľbu teínov splatnosti
- Konečnou úrovňou je voľba emitentov akcií v rámci odvetví a konkrétnych emisií obligácií .

výber optimálneho portfólia je individualizovaný proces, pretože portfólio možno charakterizovať ako optimálne iba z hľadiska konkrétneho investora.

Pri konkrétnom rozhodovaní však treba brať do úvahy ešte niektoré ďalšie skutočnosti, ktoré ho ďalej komplikujú:

Aby bolo možné reálne naplniť zvolené optimálne portfólio, je potrebný istý minimálny objem investovaného kapitálu.
V jednotlivých štátoch je rôzna miera inflácie.
Implementovanie zvoleného optimálneho portfólia do praxe investovania vyžaduje aj správne načasovanie nákupov a predajov jednotlivých papierov.
Tvorba portfólia musí reagovať na trvale sa meniace skutočnosti
Mimoriadne dôležitá je likvidita kapitálového trhu.

Podnikateľské riziko, zdroje a členenie rizika ……………

Riziko – možno považovať za nebezpečenstvo, že výsledok podnikania alebo činnosti nebude v skutočnosti taký, ako sa predpokladalo v čase rozhodnutia. Jednotlivec alebo spoločenstvo pri každom konaní prihliada na vonkajšie činitele– okolie, v kt. činnosť sa má uskutočniť i na vnútorné činitele– konanie človeka samého.

Podnikateľské riziko charakterizujeme ako možnosť odklonu skutočnej trhovej hodnoty podniku od jeho očakávanej hodnoty. Odklon môže byť žiaduci (trhová hodnota podniku rastie intenzívnejšie než sa očakávalo) alebo nežiaduci (trhová hodnota rastie pomalšie, resp. klesá).

Podľa príčiny vzniku rizika rozlišujeme:

Finančné riziká
Iné podnikateľské riziká

Členenie finančného rizika:

Za riziko financovania označujeme možnosť, že podnik nebude z finančných dôvodov realizovať svoje strategické zámery. Vystupuje do popredia najmä vtedy, keď podnik plánuje podstatný interný rast, externý rast alebo rozsiahlu reštrukturalizáciu zadlženia. Realizácia rizika sa môže prejaviť ako nemožnosť sústrediť v danom čase potrebný objem finančných prostriedkov či už sústredením dodatočného vlastného kapitálu alebo získaním úverových zdrojov, môže to byť aj pre podnik neúnosné zvýšenie ceny týchto zdrojov.
Riziko zmeny cien majetkových cenných papierov – na zmeny trhovej hodnoty podniku pôsobia jednak zmeny ceny jeho vlastných akcií na sekundárnom trhu, jednak zmeny cien akcií iných podnikov, ktoré má vo svojom portfóliu. K oscilácií cien akcií na trhu dochádza každodenne vplyvom rôznych krátkodobo pôsobiacich vplyvov. Nepriaznivá situácia nastáva, keď ide o rozsiahlejší a najmä dlhodobejší pokles ceny. Ten môže byť vyvolaný:

cyklickým vývojom ekonomiky
nepriaznivými hospodárskymi výsledkami podniku
riziko zlyhania protistrany – je riziko, že partner dohodnutého, resp. už podnikom jednostranne plneného finančného kontraktu nesplní svoj záväzok. Môžeme sem zahrnúť:

priame úverové riziko vyvolané možnosťou, že dlžník nesplatí svoj dlh
riziko úverovej angažovanosti spojené s nadmernou veriteľskou angažovanosťou voči malému počtu dlžníkov
riziko, že protistrana neplní povinnosti vyplývajúce z uplatnenia dohodnutého finančného nástroja (finančná záruka)
vysporiadacie riziko, ktoré je rizikom straty spôsobenej nedostatkami pri konečnom vysporiadaní kontraktu
riziko zmeny úrokovej miery sa týka pohľadávok aj záväzkov podniku, ktoré majú dohodnutú pohyblivú úrokovú mieru. Zmena úrokovej miery na trhu ovplyvní výšku podnikom platených, resp. prijímaných úrokov. Zmena úrokových sadzieb môže rozdielne zasiahnuť pohľadávky alebo záväzky s rozdielnou lehotou splatnosti. Zmeny úrokovej miery na trhu majú aj ďalšie dôsledky. Mení sa trhová hodnota pohľadávok a záväzkov podniku úročených fixnými úrokovými sadzbami
menové riziko – vyplýva z možných zmien kurzu jednotlivých mien. Vplývajú na prepočet cien produktov nakupovaných alebo predávaných za zahraničnú menu na domácu menu. Pôsobia aj na pohľadávky aj záväzky podniku v zahraničnej mene, pretože medzi ich vznikom a termínom platenia je istý časový úsek.
Riziko likvidity – označuje možnosť, že podnik ako dlžník nebude mať dosť likvidných prostriedkov v termíne, keď má plniť svoje záväzky.
Iné finančné riziká zahŕňajú viacero rôznorodých dôvodov, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvniť finančné výsledky podniku. Ide spravidla o dôsledky pochybení, nedbalosti alebo nekompetentnosti osôb organizujúcich finančné procesy v podniku (napr. porušenie zákonných alebo iných záväzných noriem, prijatie neadekvátnych rozhodnutí, zámerne falšovanie evidencie…)

Iné podnikateľské riziká

Aj do tejto skupiny patrí viacero rizík, ktoré môžu významným spôsobom ovplyvniť výsledky a dokonca ohroziť samotnú existenciu podniku. Rozčleňujeme ich do štyroch skupín:

obchodné (trhové) riziká – zmena ponuky, dopytu, cien podnikových vstupov…
prevádzkové (operačné ) riziká
riziko straty dobrého mena,
politické riziká

Proces riadenia rizík, charakteristika jednotlivých etáp, zmeny v riadení rizika

Podnikateľské riziko v poľnohospodárstve, rozdiely v porovnaní s inými odvietviami hospodárstva, nástrojena znižovanie rizika v poľnohospodárstve

Kvantifikácia rizika, riziko a pravdepodobnosť, interpretácia kvantifikácie rizika individuálnej investície

Finančné riziká……….., Kvantifikácia finančných rizík podniku

Kvantifikácie finančných rizík podniku

– vyčíslenie pravdepodobnej intenzity odchýlok skutočnosti od očakávania. Uskutočňuje sa výpočtom štandardnej odchýlky (Čím je štandardná odchýlka väčšia, tým je daný variant rizikovejší.)

a variačného koeficientu (Ak sú priemerné očakávané efekty jednotlivých variantov rovnaké, možno hovoriť o jednoznačnom výsledku. (Keď sú rozdielne charakterizuje sa intenzita rizika variačným koeficientom).

Najskôr je však potrebné kvantifikovať úroveň očakávaného výsledku, od ktorého sa skutočný výsledok s istou pravdepodobnosťou viac alebo menej odchyľuje. Určenie očakávaného výsledku môže byť založené na údajoch za minulé obdobie a je istým priemerom týchto údajov, alebo je kvantifikovaný odhad budúcich možných výsledkov spolu s odhadom pravdepodobnosti jednotlivých výsledkov.

Ďalšie metódy zodpovedajúce charakteru daného rizika:

analýza citlivosti, metóda rozhodovacích stromov, Hertzov model (používajú sa pri kvantifikovaní rizikovosti investičných projektov)
beta – koeficient – vyjadrenie citlivosti cenného papiera na pohyby trhu (používa sa finančnom investovaní)
rating dlžníka (používa sa pri kvantifikácií úverových rizík)
metóda VAR (Value at risk) – hodnota vystavená riziku : snaží sa odpovedať na otázku koľko môže podnik pri realizácii istého rizika stratiť. Pri výpočte sa zasa vychádza z pravdepodobností odchýlok skutočnosti od očakávaného výsledku, ráta sa s istým časovým horizontom a so zvoleným stupňom istoty za predpokladu normálneho rozdelenia pravdepodobnosti. Sú rozpracované tri základné postupy výpočtu VAR, a to:
- variačno- kovariačná metóda – intenzitu výkyvov meriame smerodajnou odchýlkou
- metóda historickej simulácie- pracuje s modelovaním rozdelenia budúcich hodnôt aktív
- simulácia Monte Carlo – založený na väčšom počte náhodne generovaných simulácií

Metóda CFAR- cash flow vystavené riziku – obdobnými postupmi vyčísľuje, aký maximálny pokles peňažných príjmov podniku môže s určenou pravdepodobnosťou v stanovenom časovom horizonte nastať v dôsledku realizácie istého rizika.

Spôsoby zmierňovania finančných rizík

Všetky spôsoby zmierňovania, resp. eliminácie finančných rizík podnikov môžeme rozdeliť na dve skupiny:

1.Preventívne opatrenia, ktorých cieľom je vyhnúť sa finančnému riziku alebo zabezpečiť, že realizácia rizika sa finančne dotkne podniku čo najmenej. Sú zamerané na predchádzanie stratám. V tejto súvislosti hovoríme o ofenzívnych postupoch.

Paria k nim:

vyhýbanie sa riziku
diverzifikácia
poistenie
zmluvne dohodnuté opatrenia
manažment aktív a pasív
hedging pomocou derivátov

2.Odstraňovanie následkov realizácie rizika – ide o defenzívne postupy, hľadajúce spôsoby úhrady už vzniknutých škôd.

Vyhýbanie sa riziku – v podnikaní treba uplatňovať uvážené. Podnikanie nie je možné bez akceptovania rizika –ak by sa podnikateľ príliš snažili vyhýbať riziku, agresívnejší konkurent by ho vytlačil z trhu. Prehnané vyhýbanie sa riziku môže viesť k vážnym finančným problémom.

Diverzifikácia – rozloženie rizika na viaceré subjekty, a tým jeho celkové zníženie. Investície diverzifikujeme tým, že kapitál vkladáme do viacerých zložiek majetku. Riziko možno rozložiť:

nediverzifikovateľné – postihujú všetky dotknuté subjekty (riziká kurzové, riziko inflácie, zmeny daňových sadzieb)
- diverzifikovateľné – dotknú sa len konkrétneho rizikového objektu (riziko neuplatnenia sa výrobkov)

Poistenie – sa všeobecne charakterizujeakovytváranie centralizovaného peňažného fondu príspevkami poistných subjektov vystavených riziku. Z tohto fondu sa uhrádzajú vzniknuté škody.

Poistiteľné riziká – riziká spĺňajúce tri hlavné podmienky:

1) hromadnosť výskytu rizika

2) k realizácii rizika nemôže dôjsť naraz u všetkých poistených

3) riziko možno kvantifikovať

Nepoistiteľné riziká – napr. nie je možnosť poistiť sa proti recesii, nepoistiteľné sú aj cenové riziká, znehodnotenie majetku infláciou atď.

Poistenie pohľadávok podniku z obchodného styku:

poisťovanie politických rizík pri dodávkach tovaru do zahraničia – ide o riziká nezaplatenia pohľadávky v dôsledku zásahov štátu, vzniku vojnových udalostí,
- poisťovanie komerčných rizík pri dodávkach v tuzemsku alebo do zahraničia – ochrana proti platobnej neschopnosti odberateľov , škody spôsobené platobnou neschopnosťou dlžníkov,

Zmluvne dohodnuté opatrenia – najčastejšie sa vyskytujúce:

zmluvné dohody o zabezpečení pohľadávok – zábezpeka môžu byť nehnuteľnosti, hnuteľný majetok, pohľadávky dlžníka,
- ustanovenie o podmienkach umožňujúcich zmenu úrokovej miery,
- dohoda medzi vývozcom a dovozcom o mene, v ktorej sa bude dodávka fakturovať a platiť,
- zahrnutie menovej doložky – ako sa budú partneri podieľať na krytí diferencie vzniknutou zmenou kurzu,
- požiadavka preddavku od odberateľa, resp. platba vopred
- dohoda o barterovom obchode – dodávka tovaru za tovar
- faktoring a forfajting – predaj krátkodobej resp. dlhodobej pohľadávky.

Manažment aktív a pasív – snaží sa zmierňovať riziká časovým a vecným zlaďovaním aktív a pasív, resp. peňažných príjmoch a výdavkoch podniku- Vyvíja sa v dvoch smeroch:

Manažment aktív a pasív ako nástroj zmierňovania kurzového rizika – ak sú pohľadávky podniku v rozdielnych menách
- Manažment aktív a pasív pri sledovaní úrokových rizík – týka sa úročených pohľadávok a záväzkov. Môžu sa zmeniť sumy podnikom platených a inkasovaných úrokov, a tiež sa môže zmeniť trhová hodnota úročených pohľadávok a záväzkov.

Riadenie rizika :

Risk manažment – riadenie rizika cieľavedome predchádzanie vzniku rizika so snahou o eliminovanie jeho existencie, resp. jeho negatívne prejavy.

Interný audit – spoločnosti musia venovať väčšiu pozornosť svojim interným kontrolným systémom.

Eliminovanie finančných rizík – kľúčový faktor pre konkurencieschopnosť firiem. Spoločnosti pri kontrolovaní finančných rizík využívajú: riadenie rizík likvidity, riadenie úverových rizík, riadenie trhových rizík, riadenie prevádzkových rizík, poradenstvo v metodike kapitálovej pripravenosti a ostatné správy pre centrálnu banku, softwérové riešenia pre kapitálovú pripravenosť, oceňovanie finančných derivátov, treasury management, poradenstvo v účtovní komplexných operácií s derivátmi, merania efektívnosti upravenej o riziko, overovanie interných modelov.

Formy a nástroje pôsobiace na elimináciu (krytie) rizík z nezaplatenia v obchodných vzťahoch:

Nástroje:

platobné nástroje (platba vopred, hotovostné platenie, dokumentárny akreditív, dokumentárne inkaso..)
- využívanie zmenkového, záručného alebo záložného práva (eskont zmenky, banková záruka)
- poistenie vývozných úverov proti komerčnému a politickému riziku (poistenie výrobného rizika, poistenie vývozných záruk)
- formy zahraničného obchodu – faktoring, forfaiting, leasing
- využitie finančných derivátov – opcie, swapy, termínované kontrakty ako hedgingové nástroje.

Deriváty a ich úloha pri zmierňovaní finančných rizík:

Deriváty – nárok v určenom budúcom termíne kúpiť či predať isté aktívum alebo získať peňažné plnenia odvodené od pohybu hodnoty daného aktíva

Forwardy – zmluvne vyjadrená dohoda, ktorou sa kupujúci zaväzuje kúpiť a predávajúci sa zaväzuje predať isté podkladové aktívum v určitom budúcom termíne

Futurity – štandardizovaný forward, s ktorým sa obchoduje na špecializovanej burze

Opcie – právo kúpiť alebo predať určité aktívum k istému termínu za vopred dohodnutú cenu

Swapy – dohoda 2 subjektov o zámene série platieb uskutočňovaných pravidelne v priebehu dohodnutého obdobia.

Finančné deriváty ako nástroje na riadenie rizika , definovanie, výhody a nevýhody jednotlivých finančných derivátov ???????????????? to nebola vypracovaná

Forwardy – patria k termínovým kontraktom mimoburzového trhu, dohodnuté podmienky sú záväzné pre obidve zmluvné strany. Môžu mať podobu úrokových, menových a komoditných. Technika uzavretia obchodu vychádza zo vzájomnej dohody partnerov.

Forward je zmluvne vyjadrená dohoda, ktorou sa kupujúci zaväzuje kúpiť a predávajúci sa zaväzuje predať isté podkladové aktívum v určitom budúcom termíne. V súčasnosti môže byť podkladovým aktívom forwardu hocaká komodita alebo finančná veličina, na ktorej sa zmluvní partneri dohodli. Podľa toho rozoznávame forwardy na komodity a finančné forwardy, kde sú podkladovým aktívom cudzie meny, úrokové sadzby a cenné papiere. Výhodou forwardu je jeho voľnosť, čo do objektu obchodu, ceny, termínu dodávky a ďalších podmienok. Nevýhodou forwardového kontraktu je, že predávajúci musí sám nájsť záujemcu o ponúkanú komoditu, ktorý potom súhlasí so stanovenými podmienkami (nízka likvidita). Na slovenskom trhu sa obchoduje najviac s forwardmi na menový kurz.

Futurity – štandardizovaný forward, s ktorým sa obchoduje na špecializovanej burze. Sú ďalšie dôležité termínové obchody. Predstavujú rovnako ako pri forwardoch, záväzok kupujúceho kúpiť určité podkladové aktívum k určitému dátumu v budúcnosti za vopred stanovenú cenu a záväzok predávajúceho predať dané aktívum za tých istých podmienok. Futures je na rozdiel od forwardu štandardizovaný kontrakt. To znamená, že podmienky kontraktu a objekty obchodu sú plne v kompetencii burzy. Obchoduje sa na elektronických burzách, alebo tradičnou metódou verejnej dražby.

Veľkou odlišnosťou od forwardov je tiež možnosť ihneď vyrovnať zisk alebo stratu po uzatvorení pozície opačnou operáciou k rovnakému dátum splatnosti a v rovnakom množstve. Tento spôsob predstavuje až deväťdesiatpäť percent ukončení zaujatím opačnej pozície. len pri piatich percentách prípadov dochádza k reálnemu dodaniu dohodnutej meny. Štandardizácia sa tiež prejavuje aj v množstvách obchodovaných devíz, kde sú stanovené základné minimálne obchodovateľné množstvá – lóty. Obchodovať sa môže len s násobkami lótov.

Ďalšou charakteristikou je to, že obchody sa uzatvárajú výhradne prostredníctvom sprostredkovateľov alebo obchodníkov. V prípade, že klienti uzatvoria obchod prostredníctvom sprostredkovateľov, títo nemajú právny vzťah medzi sebou, ale voči clearngovému centru, z toho dôvodu je nutné vždy zložiť zálohu, tzv. margin, alebo kolaterál (pre krytie nesplnených záväzkov). Z hľadiska charakteru záväzkov a pohľadávok zúčastnených strán sa operácie futurít zaraďujú medzi pevné termínové kontrakty. Na slovenskom trhu sa v súčasnosti s futuritami neobchoduje.

Swapy – dohoda 2 subjektov o zámene série platieb uskutočňovaných pravidelne v priebehu dohodnutého obdobia. Na slovenskom finančnom trhu začali prvé swapy uzatvárať banky v roku 1992. Swapovali sa cudzie meny voči domácej mene. Dva základné typy swapových transakcií sú úrokové (určujú sa podľa rozdielnych úrokových mier) a menové (swapové platby v rôznych menách) swapy.

Menové swapy- sú historicky staršie. Najjednoduchší menový swap je zmluvou medzi dvoma partnermi o výmene istej sumy meny A za menzu B pri promptnom kurze s tým, že po uplynutí dohodnutej lehoty dôjde k spätnej výmene pri forwardovom kurze platnom pre dané obdobie. Je to vlastne kombinácia promptného a forwardového kontraktu. Tento swap býva spravidla krátkodobý ( od 1 dňa do niekoľkých mesiacov).

Variantom jednoduchého menového swapu je forward – forward swap. Medzi dohodou o swape a začiatkom swapového obdobia tu uplynie vopred dohodnutý čas. V tomto prípade sa prvá výmena meny uskutoční podľa forwardového kurzu „predaj“ platného pre dané obdobie. Spätná výmena sa uskutoční podľa forwardového kurzu „kúpa“. Jestvujú aj ďalšie varianty menových swapov.

Úrokové swapy – sa objavili ako finančná inovácia v 80. rokoch 20. storočia. Je to zmluva medzi dvoma partnermi, ktorí sa dohodli o výmene jedného prúdu úrokových platieb za druhý, pričom tieto prúdy majú rozdielnu charakteristiku. Pretože na rozdiel od menového swapu sa platby vykonávajú v rovnakej mene, nedochádza medzi partnermi k vzájomnej úhrade súm nominálnej hodnoty. Úrokový swap sa realizuje na nocionálnom princípe, t.j. dohodne sa z akej sumy sa budú úroky počítať.

Najbežnejší je tzv. kupónový swap. Charakterizuje ho zámena úrokových platieb počítaných podľa fixnej úrokovej miery za platby počítané podľa pohyblivej úrokovej miery.

Bázický swap je zriedkavejší. Znamená zámenu úrokových platieb počítaných podľa pohyblivej úrokovej miery, ale s rozdielnymi základnými úrokovými mierami.

V obidvoch prípadoch zmluvné podmienky zahŕňajú sumu istiny, čas trvania swapu, termíny vzájomného platenia úrokov a úrokové miery, podľa kt. sa počíta výška platieb.

Menovo – úrokový swap (kombinácia predchádzajúcich dvoch) zahŕňa tri transakcie:
výmenu dohodnutej sumy jednej meny za zodpovedajúcu sumu inej meny k istému termínu zvyčajne pri použití spotového kurze platného v danom období,
po celý čas trvania swapu v dohodnutých termínoch (polročne, ročne) vzájomné platenie úrokov medzi partnermi z príslušnej sumy v mene, ktorú výmenou získali,
po uplynutí dohodnutej lehoty trvania swapu sa uskutoční spätná výmena dohodnutej sumy (spravidla s rovnakým kurzom, kt. sa uplatnil pri pôvodnej výmene), takže partneri vzťahu majú túto sumu opäť v mene, ktorý mali pôvodne.

Partneri uzatvárajú menovo-úrokový swap preto, aby:

lacnejšie získali prostriedky v cudzej mene alebo zvýšili svoje príjmy,
dlhodobejšie sa zabezpečili proti menovému riziku a znížili tak svoje celkové finančné riziko.

Opcie – právo kúpiť alebo predať určité aktívum k istému termínu za vopred dohodnutú cenu. Na slovenskom trhu sa obchoduje len s mimoburzovými opciami, pričom ide o takmer výlučne o opcie na menový kurz. Ponúkajú ich obchodné banky, ale objem obchodov je zatiaľ nízky.

Cenou opcie je prémia, ktorú platí investor vypisovateľovi opcie. Touto platbou získava nielen právo kúpiť alebo predať, ale aj právo od kontraktu odstúpiť, t.j. nechať opciu vypršať. Vypisovateľ opcie nemá právo od kontraktu odstúpiť a na požiadanie investora ho musí plniť. Táto prémia môže byť vyjadrená percentom alebo v absolútnej výške za jednotku.

Opcie môžu byť:
– štandardizované – obchoduje sa s nimi na špecializovaných opčných alebo termínových burzách.

– neštadardizované – obchoduje sa s nimi mimo burzy, pričom ich vypisovateľmi sú predovšetkým obchodné a investičné banky, ale aj maklérske firmy či špecializované firmy. Sú to tzv. OTC (over-the-counter) kontrakty. Ich výhodou je možnosť prispôsobiť obsah zmlúv zvláštnemu prianiu zákazníkov, hlavne v oblasti doby splatnosti. Nevýhodou však je, že prípadné zrušenie opčnej zmluvy vyžaduje súhlas pôvodného zmluvného partnera, čo je značne problematické.

Základné druhy a formy dividend

Jedným z najdôležitejších finančných výsledkov podniku, ktorý vyjadruje úspešnosť a efektívnosť podnikateľskej činnosti je zisk (výsledok hospodárenia)

Rozdeľovanie zisku v a.s. tvorí východisko pre významnú oblasť finančného rozhodovanie – dividendovú politiku.

V súlade s Obchodným zákonníkom a stanovami spoločnosti rozdeľuje spoločnosť vykázaný čistý zisk spravidla takto:

povinný prídel do rezervného fondu
- podiel na zisku tichého spoločníka z účasti na podnikaní
- výplata dividend na prioritné akcie
- prídely do štatutárnych fondov
- výplata dividend na kmeňové akcie
- výplata tantiém (vyplácajú sa členom orgánov spoločnosti – predstavenstvo, dozorná rada)
- prídely do ostatných fondov tvorených zo zisk

O suma zisku, ktorá nebola použitá na rozdelenie, sa zvyšuje nerozdelený zisk minulých období.

Významnú oblasť rozdelenia zisku a finančného rozhodovania vôbec tvoria dividendy a dividendová politika spoločnosti. Z teoretického hľadiska čistý zisk spoločnosti by mal byť rozdelený akcionárom, resp. by mali rozhodnúť o jeho optimálnej alokácií.

Akcionári by mali rozhodnúť, či chcú reinvestovať svoj podiel na zisku do vlastnej spoločnosti, alebo do inej – výnosnejšej oblasti podnikania.

Dividendová politika – určuje koľko vytvoreného zisku je výhodné a podnikateľský správne ponechať v spoločnosti a koľko vyplatiť na dividendách, a následne stanovuje výšku dividendy pripadajúcu na jednotlivé druhy akcií.

Dividendy predstavujú časť zisku, ktorú podľa rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosť prideľuje vlastníkom (akcionárom) spoločnosti.

Dividendový výnos – pomer dividendy na akciu k jej trhovej cene

Dividendový výplatný pomer – pomer dividendy na akciu k čistému zisku na akciu

Pomer krytia – pomer čistého zisku na akciu k dividende na akciu

Druhy a formy dividend môžeme členiť z rôznych hľadísk:

druh akcie, na ktorú sa dividenda vyplácať
- podoba, v akej sa môže dividenda vyplácať
- časový interval výplat dividend
- pravidelnosť vyplácania dividend

Podľa druhu akcie, na ktorú sa dividenda vypláca, rozlišujeme:

dividendu na kmeňovú akciu,
dividendu na prioritnú akciu (sú tie akcie, z ktorých pre majiteľa vyplývajú určité prednostné práva pri výplate dividend oproti majiteľom kmeňových akcií),
dividendu na zamestnaneckú akciu (sú osobitným druhom akcií, s ktorým môžu byť spojené určité výhody).

Podľa spôsobu ako sú dividendy vyplácané:

Hotovostná dividenda znižuje hotovostné prostriedky spoločnosti (nestačí, že podnik dosahuje zisk, spoločnosť musí mať k dispozícií hotovosť na jej výplatu),
Dividendový reinvestičný plán akcionárom umožňuje, aby svoje hotovostné dividendy ponechali v spoločnosti a automaticky ich reinvestovali do nákupu ďalších akcií,
Akciová dividenda – pomocou nej sa do spoločnosti môžu dostať ďalšie akcie, ktoré môžu byť novoemitované alebo emitované v minulosti. Medzi akciovou dividendou a dividendovým reinvestičným plánom je rozdiel v tom, že akciová dividenda je vyplácaná všetkým akcionárom, kým pri dividendovom reinvestičnom pláne len tým, ktorý sa na ňom zúčastnia,
Obligačná dividenda (vyskytuje sa len ojedinele) – akcionár ako veriteľ má nárok na výplatu úrokov z obligácie v stanovej výške a intervaloch a výplatu nominálnej hodnoty obligácie v okamihu jej splatnosti,
Majetková dividenda – podstatným znakom je, že dividenda sa vypláca vo forme iného ako hotovostného majetku (napr. vlastné výrobky, služby, atď.),

Podľa časového intervalu:

ročný (obvyklé na Slovensku),
polročný (napr. Nemecko, VB),
štvrťročný interval vyplácania dividend (USA).

Podľa pravidelnosti vyplácania:

riadna (vyjadruje očakávanie spoločnosti, že bude môcť poskytnúť vyhlásené výplaty dividend i v budúcnosti),
dodatočná (platba dividend, ktorá sa v budúcnosti možno nebude opakovať),
mimoriadna (platba, ktorej opakovanie je nepravdepodobné). Dôvodom pre vyplácanie tejto dividendy môže byť napr. výnimočný výsledok hospodárenia spoločnosti.

Pri zániku spoločnosti sa akcionárom vypláca likvidačná dividenda – predstavuje výšku likvidačného zostatku spoločnosti, ktorá zostala po uspokojení všetkých veriteľov.

Alternatívou k dividendám môže byť spätný nákup akcií – ak spoločnosť disponuje vysokou hotovosťou a nemá pre ňu vhodné uplatnenie, môže sa rozhodnúť, že túto čiastku použije na výplatu mimoriadnej dividendy alebo na spätný nákup akcií.

Dividendové teórie

Podľa prístupu k riešeniu (odpovede) na dve základné otázky:

aký vplyv má dividendová politika na trhovú hodnotu spoločnosti?
1. ak dividendová politika skutočne ovplyvňuje bohatstvo akcionára, aké faktory potom určujú optimálnu dividendovú politiku?

Postupne sa vykryštalizovalo niekoľko teoretických smerov – škôl:

Prodividendová teória vychádza z toho, že zvolením vhodnej dividendovej politiky možno ovplyvniť trhovú hodnotu spoločnosti. Štatisticky sa dokázalo, že čím väčší je dividendový podiel, tým vyššia bude trhová cena akcie. Fin. manažéri boli presvedčení, že investori preferujú dividendy pred kapitálovými ziskami, a že spoločnosť môže zvyšovať cenu akcií vôľou štedrej dividendovej politiky.

Teória „vrabca v hrsti“ – dividendy sú oveľa spoľahlivejšou formou výnosy ako veľmi variabilné kapitálové zisky. Významným predstaviteľom tohto smeru bol americký ekonóm J. Lintner, ktorý na základe získaných poznatkov zostavil jednoduchý model, ktorý dobre vysvetľuje dividendové platby. Východiskovým predpokladom v ňom je, že firmy sa snažia udržať určitú výšku dividendového podielu. Ďalšími determinantmi sú dosiahnutý zisk a výška dividendy na jednu akciu v predchádzajúcich rokoch.
M. Gordon – Hodnotiaci model – vyššie dividendové výnosy znižujú riziko spojené s investíciami do akcií a preto budú investori diskontovať očakávaný dividendový tok nižšou požadovanou mierou výnosu ako budúce kapitálové zisky. Ak sa vyhlási vyplácanie vyšších dividend, cena akcie podľa modelu vzrastie.

Teória dividendovej neutrality jej predstavitelia tvrdia, že dividendová politika nemá vplyv na hodnotu spoločnosti. Túto teóriu sformulovali Miller a Modiglian (teória M-M). Sformulovali ju na podmienkach dokonalého trhu. Dôkaz založili na porovnaní hodnôt dvoch spoločností, ktoré sú navzájom úplné identické s výnimkou 1 charakteristiky – výšky vyplatenej dividendy na 1 akciu v bežnom období. Dokázali, že hodnoty oboch spoločností musia byť pri dodržaní predpokladov vždy rovnaké, a to i pri rôznej výške vyplatenej dividendy. Teória M-M je založená na predpoklade dokonalého kapitálového trhu (v ekonomike sú tieto podmienky ťažko dosiahnuteľné).Efektívny kapitálový trh sa vyznačuje najmä tým, že kupujúci a predávajúci nemôžu meniť ceny cenných papierov, všetci účastníci na trhu sú rovnako informovaní, transakčné náklady sa rovnajú nule, absentuje zdanenie príjmov a kapitálových ziskov a zisku spoločností, investori uprednostňujú viac majetku ako menej majetku a nezáleží im na tom, či majetok rastie prostredníctvom dividend alebo prostredníctvom kapitálových ziskov.

Práve takéto východiská podporili kritické ohlasy voči teórii dividendovej neutrality. Veľa odporcov trvá na predstave, že investori preferujú dividendy pred kapitálovým ziskom, pretože výplata dividendy ich zbavuje určitej neistoty, ktorá plynie z obáv, či spoločnosť dokáže premeniť zadržané zisky v očakávané kapitálové výnosy. Ďalší kritici poukazujú na to, že určité akcie priťahujú určitých investorov. Sú stotožnení s dividendovou politikou podniku. Ako príklad sa uvádzajú vdovy siroty na jednej strane a bohatí investori na druhej strane. Tí chudobní spoliehajú na dividendové príjmy, tí bohatí preferujú kapitálové zisky, keďže nemajú problém s príjmami.

Antidividendová teória optimálna dividendová politika je taká, pri ktorej sa nebudú vyplácať žiadne dividendy. Argumentovali daňovou nevýhodou z vyššieho zdanenia osobných príjmov v porovnaní so zdanením kapitálových ziskov. Z toho vyplýva, že vyššia dividenda bude vyvolávať nižšiu trhovú cenu akcie.

Farrar a Selwyn zaviedli do div. pol. problematiku osobných a podnikových daní. 2dôsledky:

investori v nižších daňových skupinách budú uprednostňovať investície do vysoko zadlžených spoločností; investori vyšších daňových skupín uprednostnia osobný dlh,
- optimálna div. politika je taká, pri ktorej sa nevyplácajú žiadne dividendy z dôvodu daň. nevýhody z vyššieho zdanenia osobných príjmov(v porovnaní so zdanením kapitálových ziskov), potom vyššia dividenda bude vyvolávať nižšiu trhovú cenu akcie.

Najnovšie trendy v dividendových teóriach – každoročne vzniká niekoľko desiatok nových štúdií. Najvýraznejšie sú:

Model „náklady na agentstvo „ – výplaty dividendu sú pokusom prekonať problémy agentstva, kt. vznikajú, keď dochádza k oddeleniu riadenia spoločnosti do vlastníctva. Keďže manažment znáša všetky náklady agentstva, bude sa ich snažiť minimalizovať – napr. výplatou dividend akcionárom. Tento model vysvetľuje výplaty dividend v hotovosti ako pokus manažérov spoločnosti maximalizovať hodnotu podniku a minimalizovať konflikt medzi manažérmi a akcionármi.
- Signálny model dividendovej politiky – aj slabé spoločnosti s projektmi s nízkou ČSH môžu ohlásiť vyplatenie vysokých dividend a napodobniť tak úspešné spoločnosti. Investori potom nebudú veriť žiadnym verejným vyhláseniam a všetky spoločnosti budú v očiach investorov v jednej spoločnej priemernej kvalitatívnej triede.

Faktory ovplyvňujúce dividendovú politiku

Tieto faktory rôznou mierou a smerom pôsobia na dividendovú politiku. Z ich popisu bude zrejmé, ktoré faktory vplývajú na spoločnosť a ktoré na samotných akcionárov. Faktory, ktoré ovplyvňujú spoločnosť nemôžu zmeniť akcionári, označujú sa aj ako externé faktory. Naopak, tie faktory, ktoré pôsobia vo vnútri spoločnosti na akcionárov, je možné manažmentom negovať resp. hľadať medzi nimi kompromis.

legislatívne faktory (stanovenie finančných zdrojov, z ktorých sa môžu vyplácať dividendy, zásady na rozdelenie zisku, daňové zákony)
finančné faktory (stav peňažných prostriedkov, fluktuácia budúcich ziskov)
objektívne faktory (životný cyklus spoločnosti, veľkosť spoločnosti, inflácia)
subjektívne faktory (názory a prístupy manažérov a akcionárov spoločnosti na tvorbu dividendovej politiky)
ostatné faktory (flotačné a transakčné náklady, národné špecifiká)

legislatívne faktory – zákony a všeobecne platné právne predpisy, prostredníctvom, ktorých stanovuje štát podmienky, ktoré musí spoločnosť rešpektovať pri tvorbe a realizácii svojej dividendovej politiky.

Patria k nim zákony a predpisy upravujúce najmú tieto oblasti:

stanovenie finančných zdrojov, z ktorých sa môžu dividendy vyplácať – vo väčšine krajín sa dividendy môžu vyplácať z čistého zisku dosiahnutého v bežnom roku, ako aj z nerozdeleného zisku minulých rokov. U nás túto oblasť upravujú účtovné predpisy a daňové zákony, a to negatívnym spôsobom – t.j. určuje tú časť vlastného imania, ktorej použitie na výplatu dividend nie je zakázané. Sú to ostatné fondy tvorené zo zisku, hospodársky výsledok v schvaľovacom konaní (zisk) a nerozdelený zisk minulých rokov.
zásady na rozdelenie zisku – naša legislatíva iba stanovuje postup (poradie) úhrad, resp. prídelov zo zisku (platenie daní, prídely do rezervného fondu, do sociálneho fondu …). Rozdelenie zisku v a.s. upravuje Obchodný zákonník, účtovné predpisy a daňové zákony.
daňové zákony – dividendy sa zdaňujú podľa Zákona o dani z príjmov. Sadzba dane je 15 %, daň sa vyberá zrážkou od zdroja a nie je možné uplatniť žiadne výdavky. Akcionár teda dostane dividendu už zdanenú. Od 1.1.2004 bolo zdanenie dividend zrušené.

Definovanie pojmu nezákonná dividenda – je to dividenda vyplatená z nedovolených zdrojov alebo ak sa spoločnosť v dôsledku výplaty dividend stáva platobne neschopnou. Za vyplatenie takejto dividendy je spravidla zodpovedná a môže byť aj trestne stíhaná správna rada spoločnosti. Naša legislatíva pojem nezákonnej dividendy nevymedzuje.

Ochrana práv menšinových akcionárov – menšinoví akcionári majú možnosť obrátiť sa na súd, ak bolo prijaté tzv. absurdné dividendové rozhodnutie vynútené jedným alebo niekoľkými akcionármi, ktorí vlastnia väčšinu akcií spoločnosti.

2. finančné faktory – patrí k ním stav peňažných prostriedkov a fluktuácia budúcich ziskov.

stav peňažných prostriedkov – je dôležitejší faktor, na ktorý treba prihliadať pri určovaní dlhodobej dividendovej politiky Spoločnosť môže mať vytvorené zdroje (v zmysle legislatívy) na výplatu dividend, ale tomu nemusí vždy zodpovedať výška hotovosti. Limitom na výplatu hotovostných dividend je v tomto prípade prienik obidvoch faktorov. Druhým problémom môže byť nedostatok peňažných prostriedkov, charakteristický pre rýchlo rastúce a veľmi ziskové spoločnosti.
fluktuácia budúcich ziskov – čím vyššie je riziko veľkej fluktuácie ziskov, tým väčšia je pravdepodobnosť, že spoločnosť uplatní politiku relatívne nízkeho dividendového podielu.

Manažéri spoločnosti zodpovední za dividendové rozhodnutia však musia v súvislosti s finančnými faktormi prihliadať aj na ďalšie ohraničenia dané cieľmi finančnej politiky firmy, ako sú určitá výška ukazovateľov likvidity, kapitálovej štruktúry a pod. .

3. objektívne faktory – možno k nim zaradiť:

životný cyklus spoločnosti – medzi výplatou dividend a jednotlivými fázami vývoja spoločnosti je úzky vzťah. Na počiatku má spoločnosť záujem o rast základného kapitálu, expanzia firmy je tým podmienená. V tejto fáze sa vyplácajú (ak vôbec sú) relatívne malé dividendy. Vytvorené zisky sa reinvestujú do strojov, zariadení a pracovného kapitálu. Keď spoločnosť dosiahne úroveň zrelosti, môže si dovoliť väčšie podiely zo svojich ziskov na výplatu dividend, pretože v tejto fáze sa redukujú investičné príležitosti. Zníženie investičných príležitostí však súčasne znamená spomalenie rastu firmy s prechodom do fázy poklesu vyplácaných dividend.
veľkosť spoločnosti – malé spoločnosti podstatne viac pociťujú nedostatok finančných zdrojov na investície a zvýšenie pracovného kapitálu ako veľké spoločnosti. Je to dôsledok najmä pôsobenia zákona o klesajúcich výnosoch z rozsahu a obmedzených možností získať finančné zdroje na finančnom trhu. Z toho dôvodu malé spoločnosti zadržiavajú väčšie percento zo zisku na rozvoj a vyplácajú menšie dividendy.
miera inflácie – inflácia znehodnocuje finančné zdroje spoločnosti. Platí to predovšetkým o odpisoch, ktoré spravidla nepostačujú na jednoduchú reprodukciu stálych aktív. Nedostatok krátkodobých finančných zdrojov je spôsobený ich zaostávaním za rastom krátkodobých aktív. Dôsledkom toho je, že spoločnosť musí zadržiavať viac zisku na krytie investičných potrieb a na zvýšenie pracovného kapitálu, a menej zisku používať na výplatu dividend.

4. subjektívne faktory – predstavujú názory a prístupy manažérov a akcionárov spoločnosti na tvorbu dividendovej politiky a investičné a spotrebiteľské preferencie akcionárov. Názory na koncepciu dividendovej politiky manažérov a akcionárov sú často protichodné. Vyplýva to najmä z rozdielnych prístupov k rozvoju spoločnosti (krátkodobé a dlhodobé ciele), zo zainteresovanosti manažérov na tomto rozvoji, ich väčšej informovanosti o priebehu reprodukčného procesu, ako aj zo spätnej väzby medzi rozhodnutiami manažérov a ich praktickými dôsledkami a pod.

V spoločnostiach, kde prevažujú akcionári s vysokými investičnými preferenciami, bude i dividenda vo vzťahu k dosiahnutému zisku nižšia, zatiaľ čo v spoločnostiach, kde sú vo väčšine akcionári s menšími investičnými preferenciami, bude naopak, relatívne vyššia.

5. ostatné faktory – možno k nim zaradiť:

flotačné a transakčné náklady – čím je spoločnosť menšia alebo čím menšia je nová emisia, tým väčší bude podiel flotačných nákladov. V tejto situácií bude spoločnosť uprednostňovať využitie nerozdeleného zisku v neprospech dividend. Ďalší faktor, ktorý zvýhodňuje resp. znevýhodňuje nerozdelený zisk, je existencia transakčných nákladov.
technická výkonnosť kapitálových trhov – má len veľmi slabý vplyv na výplatu dividend.
národné špecifiká

Platobná neschopnosť a poruchy platobného styku

Poruchy platobné styku sú často spôsobené platobnou neschopnosťou dlžníka. Podnik sa môže dostať do situácie, keď výška jeho pohľadávok síce prevyšuje výšku jeho záväzkov, no tieto pohľadávku sú však z dôvodu platobnej neschopnosti dlžníka klasifikované ako neodbytné. Podnik v takejto situácií nedostáva za svoje výrobky a služby včas zaplatené a je nútený oneskorene uhrádzať platby svojim partnerom. Ak podnik pre vlastnú platobnú neschopnosť (či už primárnu alebo sekundárnu) neplatí svojim partnerom, dochádza k tomu, že i jeho partneri upadajú do tzv. druhotnej (sekundárnej) platobnej neschopnosti.

Príčiny prvotnej platobnej neschopnosti spočívajú v samotnom podniku (napr. nekvalitná výroba, nebezpečný predaj). Druhotná platobná neschopnosť podniku vzniká vtedy, ak nedostal úhradu svojich pohľadávok od odberateľov.

Platobná neschopnosť je vážnou poruchou v bezhotovostnom platobnom styku. Jej riešenie je veľmi zložité, v praxi sa používajú rôzne metódy, napr. zápočty či odpisy pohľadávok. Účinnosť týchto metód na riešenie platobnej neschopnosti je veľmi diskutabilná, vznikajú rôzne nežiaduce vedľajšie účinky – napr. pokles platobnej disciplíny.

Cieľom každého podniku musí byť trvalá platobná schopnosť zabezpečovaná žiaducou efektívnosťou všetkých jeho podnikateľských aktivít. Bezporuchovosť priebehu platenia v podniku môže pozitívne ovplyvniť aj voľba vhodných metód (nástrojov) platenia.

Výber metód a nástrojov platobného styku v podniku ovplyvňujú najmä:

finančná situácia podniku (úroveň, stabilita a očakávaný vývoj peň. tokov),
požiadavky od obchodného partnera na uskutočnenie platobných operácií,
možnosť získať hotovosť na peňažnom trhu (napr. krátkodobé úvery, predaj krátkodobých CP,..),
výška nákladov spojená s realizáciou platobného styku,
presnosť a rýchlosť uskutočnenia platobného styku,
ochrana pred rizikami, ktoré vyplývajú z ekonomických podmienok trhu (trhové, kurzové, inflačné) a ostatnými druhmi rizík (komerčné, politické a riziká spojené s predmetom kontraktu).

Hotovostný platobný styk

Je to najstaršia forma platobného styku. Nevyhnutnou podmienkou na jeho uskutočnenie je existencia hotovosti (bankoviek a mincí) a ich fyzický presun medzi dvoma subjektmi.

Podiel hotovostného platobného styku medzi podnikateľskými subjektmi vo vyspelých ekonomikách neprestajne klesá. Uskutočňuje sa iba v prípade nedôvery v platobnú schopnosť odberateľa alebo pri pochybnostiach o jeho serióznosti, pritom ide zvyčajne o úhrady menších súm. Častejšie sa uplatňujú vtedy, ak jedným zo subjektov sú zamestnanci, resp. občania (napr. výplata miezd, dôchodkov, platba daní, a pod.).

Hotovostný platobný styk stále plní nezastupiteľnú úlohu pri drobných platbách občanov (napr. zakúpenie cestovných lístkov, novín, nákup z automatov, a pod.). Pri malých platbách by bolo používanie kariet alebo šekov neefektívne.

Časť hotovostného platobného styku sa uskutočňuje bez účasti bánk resp. pošty. Na strane dlžníka i veriteľa si peniaze zachovávajú hotovostnú formu. Existujú však aj platby, keď peniaze menia svoju hotovostnú formu na bezhotovostnú a naopak (prostredníctvom banky).

Ukladanie hotovosti na účet v banke sa realizuje príjmovými pokladničnými dokladmi (pokladničné zloženky, vkladové potvrdenky, a pod.). Pri výbere hotovosti sa používajú pokladničné výdavkové doklady (výdavkové šeky a potvrdenky,….).

Na príjem alebo odoslanie hotovosti používa Slovenská pošta svoje vlastné platobné nástroje – poštové poukážky Pošta vykonáva hotovostné a bezhotovostné prevody (napr. nájomné). Špecifickým prvkom v platobnom styku je výplata starobných dôchodkov a sociálnych dávok v hotovosti.

K výhodám hotovostného platobného styku patrí to, že podnik dostane za svoje výrobky a služby zaplatené bezprostredne po predaji a výšku platby si môže okamžite skontrolovať.

Nevýhodou sú náklady a riziká, ktoré podnik znáša najmä v súvislosti s preberaním, premiestňovaním a úschovou hotovosti. Hotovostný platobný styk nie je vôbec monitorovaný, čo môže viesť k využívaniu hotovosti aj na nelegálne transakcie.

Základnou právnou normou upravujúcou platobný styk na Slovensku je zákon č. 510 z roku 2002 o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Tento zákon upravuje:

vykonávanie tuzemských prevodov peň. prostriedkov,
vykonávanie cezhraničných prevodov peň. prostriedkov,
vydávanie a používanie elektronických platobných prostriedkov,
vznik a prevádzkovanie platobných systémov,
dohľad nad platobnými systémami a platobným stykom,
reklamácie a riešenie sporov z platobného styku.

Bezhotovostný platobný styk

Je realizovaný prevodom prostriedkov z účtu platiteľa na účet príjemcu platby. Prostriedkami používanými pre bezhotovostný platobný styk sú:

príkazy na úhradu
príkazy na inkasá
šeky
platobné karty

Pri bezhotovostnom platobnou styku sa nevyužívajú hotovostné peniaze, ale tzv. depozitné – bankové peniaze. Bezhotovostný platobný styk je realizovaný výlučne prostredníctvom bánk, resp. prostredníctvom bankových účtov, medzi ktorými dochádza k presunom peňazí. Podmienkou pre realizáciu bezhotovostného platobného styku je teda existencia bankového účtu ako na strane odosielateľa peňazí, tak aj na strane ich príjemcu. Ak ku prevodu peňazí dochádza v rámci účtov jednej banky, hovoríme o vnútrobankovom bezhotovostnom platobnom styku. Pri medzibankovom bezhotovostnom platobnom styku dochádza k prevodu medzi dvomi klientskymi účtami vedenými v rozličných bankách.

Bezhotovostný platobný styk sa vykonáva prostredníctvom bežných účtov vedených v bankách. Peniaze existujú vo forme zápisov na účtoch v bankách a samotné platenie sa uskutočňuje prevodom z účtu na účet.

Bezhotovostný platobný styk sa uskutočňuje tak, že podnik (klient banky) dá príkaz banke, kde má vedený účet, aby uhradila určitú sumu v prospech iného podniku či už rovnakej alebo inej banke. Banka odúčtuje príslušnú sumu z účtu podniku, ktorý dáva príkaz, a zaúčtuje ju v prospech príjemcu v rovnakej banke alebo informuje inú banku, aby zaúčtovala v prospech svojho klienta určitú sumu. Podnik môže odovzdávať príkazy banke na uskutočnenie platieb troma spôsobmi:

a) písomne – písomná (papierová) forma odovzdávania príkazov na platbu patrí ku klasickým spôsobom. Písomné príkazy na platbu musia rešpektovať podmienky banky, musia byť riadne vyplnené na predpísaných formulároch banky, predložené v stanovených lehotách a právoplatne podpísané.

b) na magnetických médiách – túto formu využívajú najmä podniky, ktoré realizujú veľké množstvo platieb a klasický spôsob – písomná forma – by bola neefektívna. Podnik čerpá vstupné údaje na platobné príkazy priamo zo svojej evidencie na základe prijatých alebo odoslaných faktúr na počítači. Podpisy na príkazoch sú nahradené kódom.

c) pomocou diaľkového prenosu dát – prostredníctvom telekomunikačnej siete. Banky umožňujú svojim klientom komunikáciu prostredníctvom prenosu dát medzi počítačovým systémom a personálnym počítačom klienta a poskytujú im k tomu potrebné know-how. Bez opustenia kancelárie môže klient prostredníctvom počítača zadávať príkazy na platbu, získavať informácie o stave bežného účtu a tiež využívať informačný servis banky (kurzový lístok, úrokové sadzby, poplatky za služby…). Tieto informácie môže využívať pri práci vo svojich užívateľských programoch.

Na to, aby sa platobný príkaz realizoval, musí mať tieto náležitosti:

bankové spojenie (číslo účtu príkazcu a príjemcu)
sumu prevodu
označenie meny
konštantný symbol
miesto a dátum vyhotovenia prevodového príkazu
podpis príkazcu zhodný s podpisovým vzorom

Platobný styk medzi bankami (tuzemský i zahraničný):

Prvý spôsob založený na clearingu, v rámci ktorého každá zo zúčastnených bánk má vedený účet v jednej clearingovej banke a prostredníctvom týchto účtov sa odohrávajú všetky platby medzi bankami.
Druhý spôsob je založený na priamom spojení bánk prostredníctvom vzájomne vedených korešpondenčných účtov, na ktorých si potom banky zúčtovávajú platby pre seba i svojich klientov.

Medzibankový platobný systém v SR – SIPS (Slovac Interbank Payment System) je založený na existencii jediného clearingového centra – Bankového zúčtovacieho centra Slovenska.

Metódy a nástroje tuzemského platobného styku

Medzi nástroje tuzemského platobného styku zahŕňame:

bankové prevody – často označované ako hladké platby, patria k najrozšírenejším nástrojom (príkaz na úhradu, príkaz na inkaso)
šeky
zmenky
platobné karty
elektronické peňaženky

Príkaz na úhradu

Rýchly, lacný a jednoduchý platobný nástroj. Podnet na zaplatenie dáva platiteľ (odberateľ). Príkazy na úhradu predkladajú podniky bankám v papierovej forme alebo elektronicky.

Príkazy na úhradu možno deliť:

– podľa počtu platieb na príkazy jednotlivé a hromadné

– podľa toho, koľkokrát sa má platba uskutočniť, na jednorazové a trvalé (stále) príkazy

Príkaz na inkaso

Je platobný príkaz podobný príkazu na úhradu s tým rozdielom, že impulz na platbu dáva prijímateľ platby a nie platiteľ. Príkaz na inkaso sa môže realizovať iba v tom prípade, ak sa na tom dohodnú tri subjekty – prijímateľ platby, platiteľ a jeho banka. Príkaz na inkaso môže byť jednotlivý, hromadný a trvalý. (elektrina, plyn, telefón, nájomné, poistné…).

Šek

Bezpodmienečný príkaz, ktorým vystaviteľ šeku (majiteľ účtu v banke) žiada túto banku – šekovníka, aby osobe uvedenej na šeku alebo doručiteľovi zaplatil z jeho určitú sumu uvedenú na šeku.

Šek musí obsahovať určité zákonom predpísané náležitosti, ak ich neobsahuje, nie je šekom.

Šek obsahuje:

1) označenie, že ide o šek prijaté do vlastného textu listiny a vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto listina spísaná,

2) bezpodmienečný príkaz zaplatiť určitú peňažnú sumu,

3) meno toho, kto má platiť (šekovníka) ,

4) údaj miesta, kde sa má platiť,

5) dátum a miesto vystavenia šeku,

6) podpis vystaviteľa.

Údaje šeku nesmú byť prepisované, prečiarkované alebo inak menené a nesmú byť písané obyčajnou ceruzkou. Všetky údaje musia byť vyplnené tak, aby nezasahovali do bieleho pruhu v dolnej časti tlačiva. Kópia šeku musí obsahovať všetky predpísané náležitosti tak ako originál. Obeh šekov na rozdiel od zmeniek je obmedzený len na krátku dobu. To znamená, že pri šeku zákon ustanovuje krátku lehotu na predloženie. Šeky sa preto využívajú iba na platenie, nie sú vhodné na poskytovanie dodávateľského úveru. Šek klienti používajú ako nástroj platenia.

Šeky môžeme deliť podľa rôznych hľadísk.

Podľa spôsobu, akým je na šeku vyjadrená oprávnená osoba, ich delíme na:

Šek na rad (šek vystavený na určitú osobu s doložkou „na rad“, prevod práv na inú osobu robený indosamentom na vrube šeku a podpísaný súčasným vlastníkom šeku),
Šek na meno (šek vystavený na určitú osobu s doložkou „nie na rad“).

Podľa toho, kto je vystaviteľom šeku rozoznávame:

Súkromné šeky (vystavuje podnik alebo FO, zvyčajne ide o šek zo šekovej knižky),
Bankové šeky (vystaviteľom je banka

Podľa spôsobu použitia delíme šeky na:

pokladničné šeky (určené na výber hotovosti z banky),
šeky na zúčtovanie (pri ktorých je naopak, preplatenie hotovosti vylúčené).

Výhody šeku ako platobného nástroja:

bezpečnosť šeku (ochranné prvky),
možnosť prevoditeľnosti práv vyplývajúce zo šeku na inú osobu,
pomerne rýchla vymáhateľnosť pri nezaplatení,
jednoznačné definovanie formálnych náležitostí a pravidiel používania šeku v zmysle zákona,
jednotné podmienky európskych bánk Ženevskej konvencie o akceptácii šekov,

Nevýhody šeku:

používanie šekov je viazané na konkrétnu banku,
šek nie je vhodný na úverové transakcie,
je menej praktický v porovnaní s elektronickými formami (šek je v papierovej forme).

Zmenka

Je to bezpodmienečný záväzok zmenkového dlžníka zaplatiť majiteľovi zmenky v určitom termíne a na určitom mieste určitú peňažnú sumu. Zmenka je nástroj obchodného úveru, sama osebe je vyjadrením dlh.

Zmenka je prevoditeľný cenný papier, ktorý okrem platobnej funkcie medzi podnikateľskými subjektmi plní aj funkciu úverovú a zabezpečovaciu. Podľa spôsobu vystavenia sa zmenky delia na vlastné a cudzie.

Najčastejšie používaná kategorizácia člení zmenky na 2 skupiny:

obchodné zmenky – vznikajú na základe pohybu tovarov. Sú nástrojom platenia pri obchodných operáciách.
finančné zmenky – používajú sa pri vyrovnávaní finančných záväzkov

Podľa toho, kto vyrovná záväzok vyplývajúci zo zmenky, sa zmenky delia na:

vlastné (sola) – zmenku uhradí vystaviteľ zmenky. Je to písomný prísľub. Pri vlastnej zmenke sa vyskytujú 2 osoby:
1. vystavovateľ (dlžník)
1. príjemca (veriteľ, remitent)
cudzie (trata) – zmenku uhradí na príkaz vystavovateľa zmenky (trasant) tretia osoba(trasát) v prospech remitenta. Pri tejto zmenke sa zúčastňujú 3 osoby. Je to vlastne písomný príkaz vystavovateľa tretej osobe (zvyčajne banke), aby vyplatila zmenkovú sumu druhej osobe (remitentovi, veriteľovi).

Náležitosti zmenky:

označenie, že ide o zmenku (do textu listiny), vyjadrené v jazyku, v ktorom je zmenka napísaná,
dátum a miesto vystavenia zmenky,
dátum (termín) splatnosti zmenky,
sumu, na ktorú je vystavená + mena,
meno toho, kto má platiť (v prípade cudzej zmenky),
meno toho, komu alebo na rad koho sa má platiť,
miesto, kde bude zmenka uhradená,
meno, adresa a podpis vystaviteľa zmenky.

Výhody zmenky ako platobného nástroja:

jednoznačná a prepracovaná právna úprava,
možnosť jednoduchej prevoditeľnosti pohľadávky zo zmenky,
veriteľ môže pred dobou splatnosti zmenku odpredať banke a získať hotovosť zníženú o diskont,
umožňuje podniku obchodovať aj v čase momentálnej nesolventnosti.

Platobné karty

Platobná karta je nástroj, ktorý umožňuje držiteľovi vyberať hotovosť z bankomatov a uskutočňovať bezhotovostné platby za nákup rôznych tovarov a služieb vo vybranej sieti obchodov, reštaurácií, hotelov, cestovných kancelárií.. Tie si hodnotu nákupu alebo služby vyinkasujú od banky kupujúceho, ktorá platobnú kartu vydala. Držiteľom platobných kariet môžu byť súkromné osoby i podnikatelia, právnické osoby.

Náležitosti platobných kariet:

vydavateľa platobnej karty
meno držiteľa karty
číslo platobnej karty
dobu platnosti karty
platnosť platobnej karty
záznam dát

Druhy platobných kariet

Podľa vydavateľa
1. Bankové karty
1. Nebankové karty
Podľa spôsobu zúčtovania transakcií
1. Charge card
1. Credit card
1. Debet card
Podľa spôsobu použitia
1. Platobné
1. Bankomatové
1. Šekové záručné
1. Predplatné
Podľa užívateľa
1. Osobné
1. Služobné
Podľa teritória, na ktorom ich možno používať
1. Lokálne
1. Vnútroštátne
1. Medzinárodné
Podľa úrovne a rozsahu služieb
1. Základné
1. Špeciálne
1. Prestížne
1. Výberové

Výhody platobných kariet:

jednoduchý a pohodlný prístup k potrebným finančným prostriedkom,
celoštátna a medzinárodná použiteľnosť,
vyššia bezpečnosť v porovnaní s hotovosťou, súčasťou karty sú aj doplnkové služby, atď.

Elektronická peňaženka

Je multifunkčná čipová karta, v ktorej je uložený elektronický ekvivalent hotovosti v určitej výške, ktorú možno použiť na platenie. Od ostatných bezhotovostných platobných nástrojov sa líši tým, že je vopred „nabitá“ hotovosťou. Držiteľ elektronickej peňaženky si túto hotovosť môže priebežne dopĺňať – dobiť zo svojho účtu pomocou bankomatov a špeciálnych terminálov.

Metódy a nástroje platenia v zahraničnom styku

Hladká platba

Je to v podstate bankový prevod modifikovaný pre potreby platenia do a zo zahraničia. Je charakteristická tým, že v jej priebehu sa obvykle nevyžaduje predloženie žiadnych dokumentov a neobsahuje žiadny záväzok banky. Využitie tohto nástroja predpokladá dobré vzájomné poznanie obchodných partnerov.

Podľa okamihu doručenia tovaru delíme hladké platby na:

platby po dodávke tovaru
platby pred dodávkou tovaru

Výhodou hladkých platieb sú nízke administratívne náklady a rýchla realizácia celej transakcie.

Dokumentárny akreditív

Predstavuje záväzok banky kupujúceho, dovozcu (vystavujúcej banky), že na základe žiadosti svojho klienta a na jeho účet poskytne predávajúcemu, vývozcovi, určité plnenie, ak predávajúci splní do určitého času stanovené podmienky. Splnenie podmienok zo strany predávajúceho spočíva v tom, že v stanovenej lehote (doba platnosti akreditívu) predloží banke dohodnuté dokumenty (dokumenty umožňujúce nakladať s tovarom, osvedčenie o pôvode, poisťovacie dokumenty, osvedčenie o kvalite….). Predávajúci tak vopred vie, že dostane zaplatené, ak splní dohodnuté podmienky, a kupujúci si môže byť istí, že platba sa uskutoční len vtedy, ak predávajúci splní podmienky dokumentárneho akreditívu.

Druhy dokumentárnych akreditívov:

Podľa stupňa zabezpečenia platby predávajúcemu
1. Odvolateľný akreditív (môže byť bez súhlasu predávajúceho zmenený alebo odvolaný),
2. Neodvolateľný akreditív (zmena možná len so súhlasom všetkých zúčastnených strán).
Podľa vzťahu banky a vývozcu
1. Nepotvrdený neodvolateľný akreditív (avizujúca banka len oznamuje otvorenie akreditívu),
2. Potvrdený neodvolateľný akreditív (potvrdzujúca banka preberá záväzok aj na zaplatenie akreditívu).
Môže byť otvorený ako
1. Krytý akreditív (k úhrade dochádza súčasne s otvorením akreditívu),
2. Nekrytý akreditív (k úhrade dochádza až po predložení dokumentov).
podľa stanovenia platobných podmienok môže ísť o preplatenie akreditívnej sumy:
1. výplaty „na videnie“,
2. formou preddavkových výplat,
3. formou odloženej výplaty (vypláca sa až určitý čas po predložení dokumentov),
4. kombinovanou formou
Podľa osobitostí obchodnej transakcie sa v medzinárodnom obchode využívajú aj ďalšie druhy akreditívov:
1. Revolvingový akreditív (po každom čerpaní obnovuje na pôvodnú výšku),
2. Back-to-back akreditív (používa sa pri nepriamych obchodoch – reexport),
3. Stand-by akreditív (je de facto zárukou vo forme akreditívu),
4. Akreditív s červenou alebo zelenou doložkou (umožňuje zaslať predávajúcemu časť akreditívnej sumy ako preddavok).

Výhody pre predávajúceho:

ak splní akreditívne podmienky, tak má istotu, že mu bude za tovar zaplatené,
zlepšuje sa jeho likvidita,
vystavený akreditív môže použiť ako ručenie voči iným svojím dodávateľom.

Výhody pre kupujúceho:

kupujúci má istotu, že bude platiť až po splnení dohodnutých podmienok,
môže získať výhodnejšie cenové podmienky z titulu kvalitného platobného zabezpečenia.

Nevýhody:

pomerné nákladný nástroj, celá transakcia môže byť časovo náročná a odovzdané dokumenty nemusia vždy presne zodpovedať dodanému tovaru.

Dokumentárne inkaso

Predstavuje príkaz vývozcu (predávajúceho) svojej banke (vysielajúcej banke), aby prostredníctvom svojej korešpondentskej banky (inkasnej banky) vyinkasovala od dovozcu (kupujúceho) určitú peňažnú sumu alebo iné plnenie proti vydaniu stanovených dokumentov.

Druhy dokumentárnych inkás:

dokumentárne inkaso s podmienkou D/P (document againts payment) – inkasná banka smie vydať dokumenty kupujúcemu, iba ak bude okamžite zaplatená inkasná suma
dokumentárne inkaso s podmienkou D/A (document againts acceptance) – inkasná banka smie vydať dokumenty kupujúcemu iba proti akceptácii zmenky vystavenej predávajúcemu.

Výhody pre kupujúceho:

platba sa uskutočňuje až po prevzatí dokumentov (väčšinou sa časovo zhoduje s dodávkou tovaru),
poplatky súvisiace s dokumentárnym inkasom idú na ťarchu predávajúceho.

Nevýhoda pre kupujúceho:

skutočnú kvalitu tovaru môže skontrolovať až po zaplatení.

Nevýhody pre predávajúceho:

plnenie nie je zaručené bankou ako pri dokumentárnom akreditíve,
ak kupujúci neprevezme tovar a doklady vznikajú mu dodatočné náklady.

Banková záruka

Vzniká písomným vyhlásením banky v záručnej listine, že uspokojí veriteľa do výšky určitej peňažnej sumy podľa obsahu záručnej listiny, ak určitá tretia osoba (dlžník) neplní určitý záväzok alebo sa plnia iné podmienky stanovené v záručnej listine.

Záruky rozdeľujeme na:

vydané (slovenská banka sa zaväzuje v prospech veriteľa za záväzky dlžníka),
prijaté (záruky zahraničnej banky v prospech slovenskej banky alebo podniku).

Ďalšie delenie záruk je na:

nekryté (banka sa uspokojí len s vyhlásením dlžníka, že vyrovná záväzok),
kryté (banka vyžaduje plné alebo čiastočné krytie protihodnoty záruky).

Podľa druhu záväzku zabezpečeného zárukou sa záruky rozdeľujú na:

platobné (predpokladá sa platenie),
neplatobné (s platením sa nepočíta).

Súčasné formy komunikácie v platobnom styku medzi bankou a podnikom

Začiatky moderných foriem komunikácie v bezhotovostnom styku medzi klientom a bankou sú úzko spojené s využívaním výpočtovej techniky v samostatných bankách aj u ich klientov – podnikov. Vznikol nový pojem – elektronické bankovníctvo.

Charakteristické črty modernej formy komunikácie:

služby sa poskytujú prostredníctvom elektronického kanála
na jednej strane je klient (podnik) s určitým technickým vybavením a na druhej je buď priamo automatický systém banky, alebo pracovník, ktorý systém obsluhuje
klient musí byť pri elektronickej komunikácii vždy jednoznačne identifikovateľný
najčastejšími operáciami realizovanými prostredníctvom elektronických kanálov sú informácie o stave na účtoch, tuzemský a zahraničný platobný styk, prijímanie vkladov a úverovanie, informácie o kurzovom lístku…

Telebanking

Podstatou je špeciálna aplikácia typu klient server, ktoré pracujú spravidla v off-line režime vo vzťahu k centrálnemu informačnému systému banky. Klient sa s bankou kontaktuje prostredníctvom modemu a musí mať tiež príslušné hardvérové a softvérové vybavenie (PC, modem, klientské programy telebankingu…)

Internet banking

Internetové bankovníctvo sa realizuje pomocou internetovej siete. Jeho výhodou je nepretržitá prevádzka a dostupnosť z ľubovoľného miesta na svete. Určitou bariérou jeho masového využitia bola obava z nízkej bezpečnosti uskutočňovaných transakcií. Na rozdiel od ostatných foriem el. bankovníctva je internet otvoreným komunikačným priestorom. Klient sa prostredníctvom internetu kedykoľvek pripojí k svojmu účtu, na monitore počítača zadá operáciu, ktorú chce uskutočniť, a vyplní požadované údaje. Potvrdením ju odošle do banky.

E-mail banking

Môže existovať ako samostatný distribučný kanál elektronického bankovníctva alebo ako doplnok i internet bakingu. Umožňuje jednoduchým spôsobom získavať príslušné informácie prostredníctvom správ posielaných elektronickou poštou.

GSM banking

Využíva systém mobilnej komunikácie prostredníctvom siete GSM (Global System for Mobile Communications), ktorý priniesol aj možnosť zasielania a prijímania krátkych textových správ SMS. Prednosťou systému v porovnaní s analógovými systémami je možnosť vyššieho stupňa zabezpečenia.

WAP banking

Umožňuje klientovi interaktívnu komunikáciu s bankou.

Automatizovaná priehradka

Samoobslužná zóna, je okrem klasického bankomatu vybavená informačnými terminálmi umiestnenými priamo v priestoroch banky. Priehradky sú klientom nepretržite k dispozícii. Slúžia na zadávanie bankových operácií (vrátane zadávania príkazov na úhradu) a sú zdrojom informácií pre klienta.

Formy vstupu podnikov do medzinárodných finančných vzťahov

Podniky môžu vstupovať do finančných vzťahov so zahraničnými subjektmi z viacerých dôvodov. Sú to:

snaha rozvíjať sa aj vstupom na zahraničné trhy
1. presuny kapitálu vyvolané investovaním v zahraničí alebo prijímaním zahraničných investícií
1. získavanie a poskytovanie medzinárodných finančných úverov
1. ďalšie dôvody

snaha rozvíjať sa aj vstupom na zahraničné trhy

Základnou formou je exportovanie podnikových produktov buď pomocou zahraničného sprostredkovateľa (distributéra, obchodného reťazca), alebo priamo predajným oddelením podniku. Nevyžaduje to vynakladať väčšie prostriedky v zahraničí ale prienik na príslušný trh môže byť spojený s rôznymi ťažkosťami (domáci producenti ovládajú distribučné kanály, trh môže byť ochraňovaný colnými bariérami alebo dovoznými kvótami a pod).

Ďalšou formou je predaj licencií, umožňujúcich zahraničnému výrobcovi používať technológie a značku podniku, ktorý licenciu predal. Ten spravidla získava jednorazový výnos pri predaji a potom pravidelný poplatok za používanie licenčných práv zahraničným výrobcom. Jeho meno, značka a výrobky sú na danom trhu (aj keď vyrábané zahraničným výrobcom), pričom obišiel bariéry vstupu na trh, s ktorými sa stretáva pri exporte. Finančné a právne riziko je pritom relatívne malé.

Trocha vyššou formou je zahraničný franchising, t.j. dohoda, ktorou podnik postupuje obvykle začínajúcej alebo menšej zahraničnej firme svoje know-how, receptúry, technologické postupy, právo používať podnikovú značku, prípadne aj istú finančnú výpomoc. Za to získava časť tržieb, resp. zisku, a jeho produkty sú na zahraničnom thu.

Joint venture je kapitálový a produkčný vstup do zahraničného podniku. Znamená priamy vstup na zahraničný trh bez prekonávania vstupných bariér, priblíženie sa výroby spotrebiteľovi a prístup do už jestvujúcich odbytových sietí zahraničného podniku. Často však vznikajú kompetenčné spory partnerov a strety spôsobené rôznou podnikovou kultúrou. Preto táto forma zvyčajne nemá dlhšie trvanie.

Ako zahraničnú pobočku charakterizujeme v zahraničí lokalizovanú organizačnú zložku podniku. Je zriadená s cieľom predávať na danom trhu produkty materského podniku, cieľom môže byť aj montáž produktov zo súčiastok dodaných materským podnikom, prípadne aj výroba istých produktov. Obvykle ju priamo centrálne riadi materský podnik ako jednu svoju divíziu. Výhodou je priamy styk so zahraničným trhom a možnosť pružnejšie reagovať na jeho požiadavky.

Najvyššou formu je vytvorenie dcérskej spoločnosti v zahraničí. Tá je plne, resp. vysokým podielom, kapitálovo ovládaná materským podnikom. Spravidla má komplexný výrobný program a relatívne samostatný manažérsky aparát. Forma riadiaceho spojenia s materskou firmou je daná štatútom podniku.

presuny kapitálu vyvolané investovaním v zahraničí alebo prijímaním zahraničných investícií

S rozvojovými stratégiami podnikov súvisí investovanie v zahraničí a prijímanie investícií zo zahraničia. Môže mať formu priamych zahraničných investícií alebo portfóliových investícií.

Priame zahraničné investície znamenajú vstup do podniku v zahraničí, prevzatie už existujúceho alebo založenie nového podnikateľského subjektu so zámerom aktívne ho riadiť a podnikať. Výhodou v porovnaní s exportom je možnosť využiť komparatívne výhody v hostiteľskom štáte (nižšie ceny výr. faktorov, nižšie daňové zaťaženie….)

Portfóliové investície znamenajú vklad kapitálu do zahraničných subjektov (nákupom akcií a obligácií, príp. inými formami) s cieľom zhodnotiť kapitál. Pritom investori nemajú ambície zasahovať nejako do podnikateľských aktivít.

získavanie a poskytovanie medzinárodných finančných úverov vo vzťahu k zahraničiu

Podniky majú záujem získavať zahraničné úvery v prípadoch, keď sú podmienky ich poskytovania priaznivejšie než na domácom finančnom trhu (nižšie úrokové sadzby, výhodnejšie termíny splácania…). Na druhej strane však vždy treba zohľadňovať menové riziká.

ďalšie dôvody

Môže jestvovať aj rad ďalších dôvodov vzniku finančných vzťahov podniku k zahraničiu, ktoré do značnej miery súvisia s už spomínanými dôvodmi. Môžu to byť:

platby, ktoré vykonáva zahraničná pobočka, resp. dcérska firma na účet materského podniku k titulu dividend, ako úhradu služieb poskytovaných materským podnikom, resp. ako poplatok za právo používať podnikovú značku a pod.,
platenie daní v zahraničí,
získavanie rôznych foriem dotácií zo zahraničia,
poisťovanie podnikateľských aktivít v zahraničí,
vstupy na derivátový trh v zahraničí,
špekulácie na zahraničnom peňažnom trhu a i.

Pre podnikateľské aktivity v zahraničí má osobitný význam stav a vývoj menového kurzu cieľového štátu. Prejavuje sa v ňom vývoj základných ekonomických veličín a hospodárskeho života ako celku.

Manažment translačného menového rizika

Translačnému menovému riziku je vystavený podnik, ktorý má zahraničné pobočky alebo dcérske spoločnosti. Vykonávajú transakcie a účtujú ich v mene štátu, v ktorom pôsobia. Pri zostavovaní výkazov za uplynulé obdobie (za uplynulý rok) musí materský podnik zostaviť konsolidovanú závierku v domácej mene. To znamená, že musí údaje svojich pobočiek a dcérskych spoločností prepočítať na domácu menu. Je samozrejmé, že zmeny kurzu príslušných mien ovplyvnia vyčíslenie celej činnosti materského podniku v konsolidovanej závierke.

Výsledkom môže byť konsolidačný zisk alebo strata. Citlivosť konsolidovaných výkazov na zmenu menových kurzov závisí od rozsahu zahraničných aktivít materského podniku, od alokácie pobočiek a dcérskych podnikov v zahraničí a od uplatňovaných metód konsolidácie.

3 metódy konsolidácie:

časová metóda, pri ktorej sa položky súvisiace s prevádzkovou činnosťou prepočítavajú aktuálnym kurzom, t.j. kurzom platným v deň závierky, a položky dlhodobého charakteru historickým kurzom (t.j. kurzom platným pri vzniku položky);
monetárnou metódou, pri ktorej sa položky monetárnej povahy prepočítavajú aktuálnym kurzom a položky nemonetárneho charakteru (budovy, zariadenia, zásoby) historickým kurzom;
metódou uzávierkového kurzu, pri ktorej sa na prepočet všetkých položiek používa aktuálny kurz

Pri výbere metódy sa musí rešpektovať legislatíva platná v sídle materského podniku, ktorý vykonáva konsolidáciu.

Zmierňovanie vplyvu translačného menového rizika na materský podnik je v zásade možné dvoma spôsobmi, ktoré sa môžu dopĺňať:

situovaním zahraničných podnikateľských jednotiek materského podniku vo viacerých krajinách. Nie je totiž pravdepodobné, že by sa zmeny kurzov mien jednotlivých štátov menili rovnakým smerom, resp. s rovnakou intenzitou. preto alokácia pobočiek a dcérskych spoločností vo viacerých štátoch vedie k čiastočnej kompenzácii vplyvu kurzových pohybov na materský podnik;
uplatňovaním preventívnych opatrení proti kurzovým pohybom už pri zabezpečovaní transakcií v zahraničných podnikateľských jednotkách. Môžu sa pritom použiť postupy na zmierňovanie transakčného menového rizika.
Manažment transakčných menových rizík

Transakčné menové riziko vzniká vždy, keď medzi začatím transakcie denominovanej v zahraničnej mene a jej dokončením je istý časový interval. V jeho priebehu totiž môže dôjsť k zmene kurzu príslušnej meny, ktorý sa prejaví v cash flow podniku alebo v zmene hodnoty jeho aktív a pasív vyjadrených v domácej mene. Ide teda o prepočítací a cenotvorný efekt zmeny kurzu.

Prepočítací efekt zmeny menového kurzu sa prejaví v momente, keď sa transakcia denominovaná v zahraničnej mene začatá pred zmenou menového kurzu uzatvára po zmene kurzu úhradou alebo inkasom prepočítaným na domácu menu. podnik pritom realizuje kurzový zisk alebo utrpí kurzovú stratu.

Cenotvorný efekt zmeny menového kurzu spôsobuje zmenu hodnoty aktíva alebo pasíva podniku denominovaného v zahraničnej mene.

Transakčnému menovému riziku sú vystavené nasledujúce typy operácií:

kúpa a predaj tovarov a služieb v zahraničnej mene pri poskytovaní, resp. čerpaní dodávateľského úveru
poskytovanie a čerpanie úverov v zahraničnej mene,
uskutočňovanie alebo čerpanie priamych alebo portfóliových investícií v zahraničnej mene.

Pri začatí hocktorej z týchto operácií sa podnik vystavuje menovému riziku, otvára devízovú pozíciu. Táto pozícia môže byť uzavretá buď uplatnením zodpovedajúceho zabezpečovacieho nástroja, alebo ukončením príslušnej operácie (transakcie).

Na zmierňovanie (resp. úplnú elimináciu) transakčného menového rizika jestvuje viacero opatrení, resp. nástrojov. Najviac ich možno uplatniť pri zabezpečovaní exportu a importu tovarov a služieb. pri pohľade z hľadiska exportéra ich možno členiť na:

Opatrenia vyžadujúce dohodu partnerov zahŕňajú:
Dohodu o mene, v ktorej sa bude dodávka fakturovať a platiť
Zahrnutie menovej (kurzovej) doložky do kúpnej zmluvy
Zakalkulovanie menového rizika do ceny dodávky
Požiadavka platenia vopred
Vzájomné započítanie pohľadávok a záväzkov

opatrenia prijímané jednostranne sa uplatňujú bez súhlasu, prípadne aj bez vedomia druhej strany vzťahu. Patrí k nim celý rad možných nástrojov a postupov.
protiobchody(countertrade) spočívajú v tom, že súčasne s vývozom tovaru sa dohoduje dovoz iného tovaru v rovnakej kontrahovanej sume. Rozhodujúce je, že nedochádza ku konverzii jednej meny za druhú, pretože platby sa neuskutočňujú v peniazoch. Tým je celkom eliminované menové riziko. Protiobchody majú rad foriem (kompenzácie, bartery, junktimy a i.).
preventívne opatrenia, zamerané na obmedzenie alebo úplné eliminovanie vzniku menového rizika. Patrí sem medzinárodná diverzifikácia zahraničných dodávateľov a odberateľov.
faktoring a forfaiting zahraničných pohľadávok. Znamená predaj krátkodobých (faktoring) alebo dlhodobejších pohľadávok (forfaiting) pred lehotou ich splatnosti špecializovanej organizácii. Tá je ochotná za províziu prevziať s pohľadávkou aj riziko, že v lehote splatnosti nebude uhradená, a súčasne aj menové riziko, že v čase medzi nákupom pohľadávky a jej splatnosťou dôjde k zmene kurzu meny, v ktorej je pohľadávka denominovaná.
leading a lagging, ak dlžník očakáva, že domáca mena bude apreciovať vo vzťahu k mene, v ktorej má platiť svoj záväzok, bude sa snažiť platenie odkladať (lagginng), pretože neskôr kúpi príslušnú menu za menej jednotiek dom. meny. Opačná situácia sa označuje pojmom leading,ked bude chcieť rýchlo splatiť zahraničné záväzky, aby stihol kúpiť zahraničnú menu ešte pred oslabením domácej meny.
matching, jednoducho povedané, pohľadávku v zahraničnej mene objemovo aj z hľadiska času splatnosti kompenzovať záväzkom v danej mene.
Manažment ekonomického menového rizika

Ekonomické menové riziko vyjadruje citlivosť budúcich cash flow v domácej mene na zmeny menových kurzov. Pre jeho charakteristiku sú dôležité dve skutočnosti:

Netýka sa vplyvu zmeny kurzu na výsledky transakcií uskutočnených v minulosti (translačné riziko) alebo začatých v minulosti (transakčné riziko). Ide o vplyv zmeny kurzu na cash flow plynúce z transakcií začínaných a prebiehajúcich v budúcnosti, po kurzovej zmene.
Zahŕňa nielen priame, ale aj nepriame vplyvy zmeny kurzu. Priamymi vplyvmi rozumieme zmeny cash flow vyvolané zmenou prepočtu domácej meny na zahraničnú menu- a obrátené. Za nepriame považujeme predovšetkým následné zmeny cash flow spôsobené zmenami výhodnosti exportu domácich výrobkov a zmenami dopytu domáceho podniku po zahraničných výrobkoch.

Kvantifikácia intenzity ekonomického menového rizika podniku je zložitý proces, a to z viacerých dôvodov:

podnik vyvíja svoje zahraničnoobchodné aktivity obvykle s podnikateľskými subjektmi vo viacerých štátoch, a preto pracuje s viacerými menami – ich kurzy sa menia s rôznou intenzitou, a rôzne sú aj budúce očakávania týchto zmien;
angažovanosť v jednotlivých menách je rozdielna, čo- spolu s pohybmi ich kurzov- určuje výslednú menovú expozíciu podniku;
budúce reakcie podniku na kurzové zmeny možno pre istý časový horizont prognózovať
zmeny podnikových cash flow ako reakcia na pohyb menových kurzov sa pri jednotlivých typoch podnikových rozhodnutí omeškávajú o rôzny čas

Samotnú kvantifikáciu možno vykonať dvoma spôsobmi:

odhadom zmeny budúcich cash flow v dôsledku zmeny menových kurzov
meraním zmeny trhovej hodnoty podniku v dôsledku zmeny menových kurzov

Zmierňovanie ekonomického menového rizika je predovšetkým založené na poznatku, že kurzy jednotlivých mien voči domácej mene sa nemenie rovnakým tempom, rovnakým smerom a v rovnakom čase. Zmierňovať ich vplyv na cash flow a trhovú hodnotu podniku preto možno dosahovať najmä diverzifikáciou, a to:

medzinárodnou diverzifikáciou exportu a importu, ktorá- okrem kompenzácie cenových výkyvov v jednotlivých krajinách- môže do istej miery kompenzovať aj kurzové zmeny,
prijímaním a poskytovaním úverov v rôznych menách,
medzinárodnou diverzifikáciou poskytovaných a prijímaných investícií, ktorá zabezpečuje prijímanie výnosov, resp. vyplácanie výnosov investícií vo viacerých menách.

Oslabením rizika je aj orientácia na trhy medzinárodných zoskupení ako je Európska únia, kde používanie spoločnej meny eliminuje menové riziká medzi krajinami zoskupenia.

Možné je aj uplatnenie finančných derivátov s dlhšími životnosťami. Do úvahy prichádzajú najmä menové swapy, menové opcie a menové forwardy so vzdialenejšími exspiračnými termínmi.

Motívy fúzií

Pojmom fúzia (merger) označujeme proces spojenia dvoch alebo viacerých podnikov s právnou subjektivitou do jedného ekonomického celku.

Motívov podnikových fúzií môže byť viacero. Keď sa pokúsime o zovšeobecnenie, môžeme ich rozdeliť do troch skupín:

snaha dosiahnuť bezprostredné ekonomické prínosy
dlhodobejšie strategické zámery
iné dôvody
Bezprostredné ekonomické prínosy fúzie sú výsledkom pôsobenia synergického efektu. Dochádza k nemu vtedy, keď ekonomické výsledky spojeného subjektu sú väčšie, než súčet výsledkov jednotlivých podnikov pred ich spojením. Je viacero spôsobov na jeho dosiahnutie. V konkrétnych prípadoch majú rozdielnu dôležitosť a rôzne sa kombinujú.

Najčastejšie sa vyskytujúce:

vytvorenie väčšieho ekonomického celku
zníženie nákladov
spoločné využívanie komparatívnych predností
zlúčenie doplňujúcich sa aktivít
využitie ekonomických možností zle riadeného podniku
využitie situácie na kapitálovom trhu
možnosť dočasného zníženia daňového bremena
zvýšenie likvidity akcií

Motívom pre fúziu môžu byť aj dlhodobejšie strategické zámery fúzujúcich podnikov. To znamená, že uskutočnené spojenie nemusí mať bezprostredne ekonomické prínosy, ale vytvára predpoklady pre ekonomické výhody a prínosy v dlhšom časovom horizonte.
investovať voľné zdroje s dlhodobou perspektívou ich efektívnosti
eliminovať konkurenciu
preniknúť na nový trh
nadobudnúť prístup k surovinovým a iným zdrojom

Iné dôvody zahŕňajú motívy vychádzajúce zo záujmov manažérov, prípadne ďalších subjektov. Silné postavenie manažérov vytvára podmienky, aby sa skutočným motívom pre fúziu stali záujmy manažérov.

3 najčastejšie motívy:

vytvorenie väčšieho „impéria“, v ktorom môžu vrcholoví manažéri dosiahnuť postup na spoločenskom rebríčku, pocit dôležitosti, vyššie odmeny.
precenenie vlastných schopností. Ak sa spoločnosti, ktorú riadia, istý čas dobre darí, manažéri nadobúdajú presvedčenie o svojich mimoriadnych schopnostiach, ktoré by bolo nerozumné nevyužiť vytvorením väčšieho celku. Často sa taká sebadôvera ukáže ako neodôvodnená a iniciovaná fúzia vyústi do neúspechu
obavy manažérov spoločností, ktoré nedosahujú dobré výsledky z toho, že by sa ich spoločnosť mohla stať objektom na prevzatie, čím by stratili svoje postavenie
Spôsoby finančného vyrovnania fúzií

Východiskovým rozhodnutím pri finančnom vyrovnávaní fúzie je určenie spôsobu, ako sa zisk z fúzie rozdelí medzi akcionárov fúzujúcich spoločností.

Pri fúzií zlúčením vzniká nová spoločnosť. Emituje nové akcie, ktoré nahradia akcie pôvodných spoločností. Staré akcie sa pritom vymieňajú za akcie novej spoločnosti v pomere, ktorý je určený v zmluve o zlúčení spoločností. Vychádza sa z pomeru trhových hodnôt akcií spoločností pred fúziou, ktoré boli určené finančnou analýzou v období prípravy fúzie. Určenie pomerov výmeny akcií zahŕňa totiž aj dohodu o rozdelení zisku z fúzie medzi akcionárov zlučujúcich sa spoločností.

Pri fúzii prevzatím je situácia zložitejšia. Preberajúca spoločnosť vlastne kupuje cieľovú spoločnosť a je potrebné rozhodnúť, koľko a v akej forme za ňu zaplatí.

V praxi je možných 5 foriem úhrady:

peniazmi
dlhovými cennými papiermi
akciami preberajúcej spoločnosti
kombináciou predchádzajúcich foriem
zadlženým výkupom

Pri úhrade peniazmi preberajúca spoločnosť ponúkne akcionárom cieľovej spoločnosti cenu, za ktorú chce kúpiť ich akcie. Táto cena musí byť vyššia, než bežná trhová cena príslušnej akcie na sekundárnom trhu, aby akcionári boli ochotní predať
Úhrada prevzatia dlhovými cennými papiermi je menej častá. vyskytuje sa v dvoch variantoch:
preberajúca spoločnosť emituje obligácie a hradí nimi akcie, ktoré odkupuje od akcionárov cieľovej spoločnosti.
druhou formou je úhrada prioritnými akciami preberajúcej spoločnosti
Úhrada prevzatia kmeňovými akciami preberajúcej spoločnosti býva častou formou úhrady. V tomto prípade musí preberajúca spoločnosť určiť, koľko jej akcií získajú akcionári cieľovej spoločnosti výmenou za svoje akcie.
Úhrada prevzatia kombináciou predchádzajúcich foriem
Zadĺžený výkup cieľovej spoločnosti prebieha tak, že preberajúca spoločnosť emituje obligácie (získa úver) a za dlh sa zaručí aktívami cieľovej spoločnosti. takto vypožičanými prostriedkami zaplatí akcionárom cieľovej spoločnosti.
Rovnováha finančných pohľadávok a finančných záväzkov (nie je v knihe) ???

Finančný sektor (FS) predstavuje:

hľadisko finančných pohľadávok a záväzkov jednotlivých sektorov ekonomiky
- krátkodobá zmena pohľadávok a záväzkov
- dlhodobá zmena pohľadávok a záväzkov
- investovanie a úspory
Reálne aktíva (RA)
Finančné aktíva (FA)
Bohatstvo podniku RA+FA=VI+FZ
Vlastné imanie (VI)
Finančné záväzky (FZ)

Peňažné vzťahy v oblasti podnikovej činnosti (nie je v knihe)

vzťahy vznikajúce pri získavaní finančných zdrojov(financovanie podniku) Sú to pôvodné vklady vlastníkov, resp. spoločníkov, ich dodatočné vklady, rôzne úverové zdroje, vlastné zdroje, dotácie
vzťahy spojené s alokáciou finančných zdrojov do jednotlivých zložiek majetku (investovanie) hmotného a nehmotného majetku, CP, zásob, pohľadávok a hotovosti.
vzťahy viažuce sa na produktívne využívanie podnikového majetku t. j. vzťahy spojené s výnosmi, nákladmi, tvorbou zisku a pohybmi prúdov hotovostí (cash-flow).
vzťahy zabezpečujúce rozdeľovanie VH t. j. odvod daní, výplatu podielu vlastníkov na zisku (dividend) a financovanie jeho rozvoja.

Všetky štyri skupiny peňažných vzťahov označujú tokové veličiny – t. j. charakterizujú objem príslušných peňažných vzťahov za isté obdobie (napr. za rok). To nie je možné bez finančnej analýzy a bez systematickej regulácie.

Základný finančný cieľ podnikateľskej činnosti, koncepcie riešenia formulácie základného cieľa (nie je v knihe)

Finančné ciele podniku:
Základný finančný cieľ podnikateľskej činnosti formuluje ako maximalizácia trhovej hodnoty podniku pre vlastníkov rešpektujúca obmedzenia dané záujmami ďalších účastníkov podnikania.

Hlavné finančné ciele podniku
Maximalizácia hodnoty a zisku zohľadňuje:
• očakávanú výnosnosť
• rizikovosť
• sociálne aspekty

• riadenie nákladov

Čiastkové finančné ciele podniku
• rentabilita (výnosnosť)
• likvidita (splácanie resp. finančná úhrada záväzkov)
• solventnosť (dostatočné množstvo finančných zdrojov)
• stabilita

1, platobná schopnosť znamená, že podnik má vždy toľko pohotových platobných prostriedkov, aby mohol bežne a načas uhradzovať svoje záväzky. To má pre podnik prvoradú dôležitosť, nakoľko trvalá platobná schopnosť je nevyhnutnou podmienkou prežitia podniku v trhovej ekonomike.

2, likvidita – je schopnosť premeniť hodnoty na peniaze, ktoré sú najlikvidnejším aktívom. Charakterizuje predpoklady podniku plniť platobné záväzky v budúcich obdobiach.

Môžeme ju sledovať na základe:

I. stavových veličín (k danému momentu):

a) pomerové

b) rozdielové

II. tokové veličiny:

a) náklady a výnosy

b) príjmy a výdavky

3, rentabilita – vyjadruje ziskovosť podniku. Podnik je rentabilný, ak dosahuje zisk. Samotná masa zisku však o stupni úspešnosti podniku málo hovorí. Preto dávame zisk do pomeru k veličine charakterizujúcej buď veľkosť podnik. kapitálu, alebo objem podnik. činnosti.

RVK = (zisk po zdanení . 100) / vlastný kapitál

4, stabilita – je maximalizácia zisku z dlhodobého hľadiska po zdanení. Stabilita sa dotýka stavu majetku a zdrojov krytia. Hovorí o tom, či je správny pomer medzi majetkom a kapitálom.

5, flexibilita – schopnosť podniku prispôsobovať sa podmienkam trhu. Vzťah medzi fixným majetkom a obežným majetkom. Prispôsobivejší je ten, ktorý má OM. (to však závisí aj od odvetvia, v ktorom pôsobí).

Metódy naplňovania finančných cieľov podniku
Aby mohol podnik napĺňať finančné ciele, musí vedenie podniku na návrh finančných manažérov zvoliť adekvátne finančné nástroje a opatrenia. Dobre vytýčené ciele nemôžu byť úspešné, ak sa nepodarí presadiť ich do každodennej činnosti podniku.

Finančná analýza
Sa zaoberá finančnou situáciou podniku. Jej úlohou je:
• charakterizovať, ako sa splnili finančné ciele podniku
• odhaliť príčiny odchýlok skutočnosti od plánovanej kvantifikácie cieľov
• posúdiť , či sa podnikom plánované finančné ciele stanovili reálne a dostatočne mobilizačne a či sa zvolili adekvátne nástroje a opatrenia na ich zabezpečenie
• charakterizovať stav finančného zdravia podniku a jeho očakávaný budúci vývoj, ako aj celkové postavenie na trhu

Finančná kontrola
Má za cieľ hodnotiť, či finančné činnosti prebiehajú v súlade s platnými normami a inými záväznými predpismi. Vykonáva ju vnútropodniková kontrola a externé revízne orgány.

Podstata manažérskych financií a základné pojmy finančného rozhodovania (nie je v knihe)

Finančné riadenie – spôsob riadenia pri ktorom sa fungovanie a zmeny vo forme realizujú prostredníctvom ekonomických veličín ako náklady, výnosy, cash flow, zisk, pridaná hodnota, kapitál – finančný, pracovný.

Nástrojom riadenia sú finančné plány, motivácia na dosiahnutie výsledkov hospodárenia, spätná väzba, kontroling

Finančné riadenie je ovplyvňované:

Časom (euro získané dnes má väčšiu hodnotu, ako euro získané v budúcnosti
Rizikom ( vonkajšie – krízy, katastrofy, vnútorné – chybné rozhodnutia manažérov, komerčné riziká, riziko likvidity, riziko financovania.
Okolím podniku ( inflácia, menové kurzy, legislatíva, daňová politika, úrokové sadzby)

Obsah finančného riadenia

Finančné plánovanie
Maximalizovať hodnotu podniku
Zabezpečenie peňažnej masy pre chod a rozvoj podniku
Voľba optimálnej kapitálovej štruktúry
Riadenie a financovanie obežného majetku
Pravidelné posudzovanie výkonnosti podniku

Finančné rozhodovanie

Formulovať finančné ciele podniku,
Nachádzať spôsoby ich čo najlepšieho plnenia
4 fázy: rozpoznanie a formovanie potrebnej zmeny
- Vyhľadanie možných riešení,
- Vyhodnotenie jednotlivých alternatív z hľadiska výnosnosti a rizikovosti
- Prijatie rozhodnutia (výber alternatívy)

Pojmy finančného rozhodovania

Podstatou fin. manažmentu možno charakterizovať pomocou troch investičných preferencií:

Každý investor preferuje viac peňazí ako menej,
Každý investor preferuje menej rizika ako viac,
Každý investor preferuje množstvo peňazí dnes ako zajtra.

S časovou hodnotou peňazí, budúca a súčasná hodnota peňažnej sumy, súvisí tretia alternatíva, ktorá slúži k porovnávaniu dvoch alebo viacerých peňažných čiastok z rôznych časových období. Finančnými pojmami, ktorými sa stretávame pri časovej hodnote peňazí sú úrok, nominálna úroková miera a reálna úroková miera.

Úrok je cenou peňazí. Z pohľadu dlžníka je úrok cena, ktorou subjekt platí za získanie úveru.

veriteľ získava úrok za to, že poskytol svoje peniaze dočasne druhému subjektu.
Dobu na ktorú je peňažná čiastka uložená alebo zapožičaná za ktorú počítame úrok sa nazýva doba splatnosti.
Podľa úroku sa oceňujú všetky druhy renty, cena pôdy, kurzy cenných papierov, devízové kurzy.
Výška úroku je výsledkom vzťahu medzi ponukou a dopytom po peniazoch, ale aj dôsledkom monetárnej politika centrálnej banky.

Vyjadrenie úroku v percentách z hodnoty peňažnej čiastky (kapitálu) za časové obdobie nazývané úrokovou mierou.

Vo finančnej praxi sa využíva:

Nominálna úroková miera
Efektívna úroková miera
Zvažovaná úroková miera
Reálna úroková miera

Nominálna úroková miera- Predstavuje úrokovú mieru vypožičiavateľom a poskytovateľom kapitálu, ktorá je uvedená v úverovej zmluve alebo inom platnom dokumente. Najdôležitejšími znakmi sú dĺžka časového obdobia a početnosť pripisovania úrokov.

Efektívna úroková miera – predstavuje teoreticky vypočítanú úrokovú mieru, ktorá umožňuje porovnávať rôzne nominálne úrokové miery pomenované síce v rovnakom období avšak s rôznou početnosťou pripisovania úrokov.

Zvažovaná úroková miera – sa používa pri diskontovaní, resp. akumulovaní peňažných tokov. Diskontovanie je opačnou operáciou úrokovania. Stanovujeme dvomi spôsobmi.

Ak máme dostatok vlastných zdrojov pri realizácií investície budeme niečo strácať, a to možnosť investovať tieto peniaze niekde inde. Pri investovaní porovnávame alternatívne možnosti realizácie peňažných tokov. Úroková miera, ktorá predstavuje stratu našich potencionálnych výnosov nazývame náklady obetované príležitosti.
Ak nemáme dostatok vlastných zdrojov, tk si požičiame. Za zvažovanú úrokova mieru potom budeme dosadzovať úrokovú mieru z našej pôžičky.

Reálna úroková miera predstavuje nominálnu úrokovú mieru upravenú o infláciu.

Typy úrokovania

Poznáme dva základné spôsoby úrokovania:

Jednoduché úrokovanie – pri ktorom sa vyplatené úroky nepripisujú k pôvodnému kapitálu a ďalej sa neúročia, t. je úroky sa počítajú z istiny,
Zložené úrokovanie – pri ktorom sa úroky pripisujú k peňažnej čiastke a spolu s ňou sa ďalej úročia.

Úrokovanie delíme aj podľa toho, kedy dochádza k plateniu úrokov.

Hovoríme o:

Polehotnom úrokovaní (dekurzívnom) v prípade, ak sa úroky platia na konci úrokového obdobia,
Predlehotnom (anticipatívnom) úrokovaní ak dochádza k plateniu úrokov na začiatku úrokového obdobie.

Všeobecná charakteristika kapitálu, ekonomický kapitál (nie je v knihe)

Kapitál môže byť:

v ekonómii:

jeden z výrobných faktorov (popri najmä práci a pôde), ktorého presnejšie definície sa rôznia, ale väčšinou sa ním myslí majetok (reálny, pracovný, peňažný, v užšom zmysle len reálny), ktorý sa používa vo výrobnom procese na dosiahnutie príjmu, inými slovami kumulované investície, pozri kapitál (výrobný faktor)
súčasná hodnota kapitálového statku meraná očakávanými možnosťami spotreby
akékoľvek objekty, ktoré vytvárajú príjem
u Marxa: výrobný vzťah charakteristický pre kapitalistickú spoločnosť, pri ktorom vlastníci výrobných prostriedkov (takisto nazývaní „kapitál“) odnímajú nadhodnotu ostatným a týchto vykorisťujú, pozri kapitál (Marxov pojem)

v manažmente/podnikovom hospodárstve:

finančné zdroje podniku na investície, teda peňažné vyjadrenie hodnoty jeho majetku; v účtovníctve sa takto definovaný pojem redukuje na synonymum slova pasíva, pozri kapitál (podnikové hospodárstvo)
predmet obchodovania na kapitálovom trhu (t. j. dlhodobé úvery a účasti), pozri kapitálový trh

Jedným z najvýznamnejších pojmov používaných v rámci riadenia rizika je pojem ekonomický kapitál (angl. economic capital).

Dôvody vzniku myšlienky tvorby ekonomického kapitálu možno hľadať v teoretickej a aplikačnej rovine riadenia rizika banky. Ide o otázky smerujúce k odpovedi na:

vhodnosť štruktúry kapitálu banky,
dostatok kapitálu banky vzhľadom k prijatému riziku,
rozdelenie rizík podľa podnikateľských jednotiek a agregáciu týchto rizík za celú banku.

Ekonomický kapitál – príčina jeho tvorby spočíva v poznaní, že solventnosť na danej úrovni spoľahlivosti (pre čo sa používa označenie rating) je v závislosti od prijatej stratégie banky. Ekonomický kapitál predstavuje finančné zdroje, ktoré musí banka vlastniť, aby na danej úrovni spoľahlivosti a pri danom riziku mohla plniť svoje záväzky voči vlastníkom, akcionárom a veriteľom. Ekonomický kapitál tak predstavuje kapitál, ktorý musia vlastníci vložiť do banky (vlastného imania), aby banka mohla uskutočniť plánované investície a udržať svoju ratingovú pozíciu.

Banky využívajú ekonomický kapitál na:

určenie kapitálovej primeranosti,
podklady pre správy regulačnému orgánu,
strategické plánovanie,
rozpočtové účely,
vyhodnocovanie vzťahu rizika a dosiahnutej výkonnosti podniku,
určenie limitov pre jednotlivé riziká,
určenie ceny so zohľadnením prijatého rizika,
analýzu ziskovosti zákazníkov.

Ekonomický kapitál tak predstavuje významný nástroj riadenia všeobecne a riadenia rizika banky špecificky.

Minho