Minho

vycuc

VÝCUC PODĽA OTÁZOK

1. Williamsonov model
2. nadväzuje na koncepciu tzv. organizational slack (organizačnej voľnosti, t.j.  rozdiel medzi sumou v skutočnosti vyplatenou členovi organizácie a minimálnou sumou, za ktorú by bol ochotný ešte v organizácií zotrvať). V porovnaní s ostatnými modelmi Williamson neredukoval cieľ manažérov na jeden ukazovateľ, ale používa tzv. preferenčnú funkciu manažérov, ktorá zahŕňa niekoľko premenných:
3. platy manažérov,
4. náklady na riadiaci štáb podniku, počet a úroveň podriadených,
5. výšku prostriedkov, s ktorými manažér môže  nakladať podľa vlastného uváženia.

Graf: Williamsonov model maximalizácie manažérskej užitočnosti (E)

• Manažérske teórie firmy, Neoklasická teória firmy

Manažérske teórie firmy

– vychádzajú z predpokladu, že ciele modernej korporácie určujú manažéri. Vychádzajú z toho, že manažéri sledujú vlastné ciele a aj keď sú nútení brať do úvahy záujmy akcionárov (dosiahnuť určitú požadovanú výšku zisku, ktorá by uspokojila akcionárov), rovnováha firmy nastáva pri väčšom rozsahu výroby, než to bolo pri maximalizácii zisku

Za najčastejší cieľ v týchto manažérskych teóriách sa pokladá maximalizácia obratu firmy.

Tieto modely môžu byť:

• statické (Baumol, Williamson), pri nich ešte nevystupuje problém delenia zisku na dividendy a nerozdelené zisky
• dynamické (teórie rastu firmy), pri ktorých do popredia vystupuje financovanie investícií, členenie zisku na rozdelený a nerozdelený zisk, vzťah korporácie k trhu cenných papierov a pod. (Marris).

Tieto teórie môžeme rozdeliť na 2 základné skupiny:

• modely, ktoré zásadu maximálneho zisku nahrádzajú zásadou uspokojenia
• modely, ktoré vychádzajú z maximalizácie

Neoklasická teória firmy

-Novodobé teórie firmy vznikali na teoretickej podstate neoklasickej teórie, ktorá analyzuje správanie jednotlivých subjektov.

-Predpokladá existenciu dokonalej konkurencie, ktorá má zaručiť racionálne rozhodovanie spotrebiteľov a podnikateľov, a tým optimálne fungovanie ekonomiky

-Neoklasická teória firmy analyzuje správanie firmy, ktorá sa na trhu stretáva s danou výškou a štruktúrou dopytu. Funkciu ponuky a funkciu dopytu považuje za navzájom nezávislé.

-V neoklasickej teórii firmy sa vychádza z predpokladu racionálneho správania firmy. Firma tak postupuje vtedy, keď maximalizuje svoj zisk, t.j. rozdiel medzi celkovým dôchodkom a celkovými nákladmi

• Baumolov model
• cieľom firmy je max. odbyt pri dosahovaní požadovanej minimálnej miery zisku. Veľký odbyt vyvoláva dôveru bánk, zákazníkov, burzy …
• 
  Rovnováha firmy sa dosahuje za väčšieho rozsahu výroby, než by zodpovedal situácií, keď je zisk maximalizovaný. Pri takomto rozsahu výroby je marginálny príjem nižší ako sú hraničné náklady. Rast firmy nie je prekážkou, ale naopak, stimulom k rastu nár. hospodárstva.

• Model R. Marrisona
• Robin Marris vo svojom modeli považuje za najkomplexnejší ukazovateľ hospodárskej aktivity rast firmy.
• Rast firmy je nielen najlepším prostriedkom na zabezpečenie dlhodobej prosperity korporácie (upevňuje sa jej ekonomická pozícia, finančná nezávislosť, rastie dôvera akcionárov a stúpa kurz akcií …) ale je zároveň aj najvhodnejším spôsobom na uspokojenie osobných cieľov a záujmov manažéra.
• Behavioristická teória firmy
• Vychádzaj z toho, že ciele firmy sú výsledkom negociačných procesov medzi jednotlivcami a skupinami.
• Spoločným rysom všetkých prístupov je uznanie skutočnosti, že určiť cieľ veľkej organizácie je zložité.
• Jednotlivci majú svoje ciele a pokiaľ kontrolujú firmu, svoje ciele prenášajú  na firmu. Cieľ firmy tak nie je záležitosťou iba vlastníkov, poprípade špičkových manažérov.
• Firma je potom koalíciou jednotlivých záujmových skupín a ich relatívnom vplyve vo firme.
• V tomto zmysle je možno za východisko  behavioristických teórii považovať teóriu spokojnosti, ktorého výsledkom je , že všetky skupiny sa usilujú o dosiahnutie prijateľného kompromisu.

agency theory – je variantou behavioristických teórií a predstavuje vzťah akcionárov, ktorý si nájdu inú osobu, aby s ich poverením vykonávali určité aktivity. Vzťah manažérov a vlastníkov interpretuje teória vlastníckych práv, kde v popredí stojí motivačný aspekt vlastníctva. Zdôrazňuje význam koncentrácie pre účinnú kontrolu nad činnosťou manažérov. Čím viac je vlastníctvo rozptýlené, tým je aj kontrola menej účinná a jednotlivý akcionári sa v skutočnosti necítia byť vlastníkmi príslušnej spoločnosti.

• Model založený na princípe úplných nákladov

vypracovali R. Hall, C.J. Hitch

Vychádzali z tézy, že pre jedného výrobcu je krivka dopytu veľmi elastická vzhľadom na zvýšenie ceny (lebo sa obáva, že ak sa zvýšia ceny, konkurenti ho nebudú nasledovať, a tak stratí všetkých svojich zákazníkov). Krivka dopytu je elastická aj vzhľadom na zníženie ceny (výroba predpokladá, že keby znížil cenu, všetci konkurenti by ho nasledovali, čiže nemohol by zvýšiť svoj podiel na trhu).

Cena sa stanoví podľa Halla a Hitcha tak, že k priem. N sa pridá určitá čiastka na zisk, tzv. úplný náklad.

 P = v + q´v + q ´´ v

v – priem. náklady

q ´- čiastka na krytie fix. nákladov

q´´ čiastka určená na zisk

• Porovnanie behavioristických a tradičných teórií

Teória maximálneho zisku                            Behaviorálne teórie

• Analýza bodu zvratu
• Pri homogénnej výrobe bod, v ktorom sa T=N nazývame nulovým bodom, resp. bodom obratu a rozdiel medzi cenou výrobku a jeho variabilnými nákladmi nazývame príspevkom na úhradu FN a zisku
• Pri rôznorodosti produkcii musíme pre vyjadrenie závislosti nákladov a objemu výroby použiť nákladovú funkciu a objemu výroby použiť nákladovú funkciu, ktorá vyjadruje vzťah medzi cel. nákladmi a celkovou produkciou. N = FN + nQ kde n predstavuje podiel celkových variabilných nákladov na 1 korunu zisku.
• Bod zvratu pre 0 rentabilitu – vtedy, keď tržby za vyrobené výrobky sa rovnajú N na túto produkciu

TR = TC

P * Q₀ = FC + AVC * Q₀         

Q₀ = FC / (P – AVC)

Kľúčovou koncepciou tohto vzorca je príspevok na úhradu. Úhrada príspevkov je „predajná cena mínus variabilné náklady na jednotku“. Je to suma peňazí, ktorou predaj každej jednotky prispeje k pokrytiu celkových fixných N. Úroveň bodu zvratu je počet jednotiek, kt. sa majú vyrábať a predávať, aby vytvorili dostatočné množstvo príspevkov na pokrytie fixných N.

Penetrácia ceny – „vysoký“ objem, „nízka“ cena – viac tržieb, potrebných na prekonanie bodu zvratu.

Trhové uťahovanie – „vysoká“ cena „nízke“ objemy – menej tržieb, potrebných na prekonanie bodu zvratu

Elasticita – čo sa pravdepodobne stane s predajom, keď sa ceny zvýšia alebo znížia?

Vyššie ceny môžu znamenať nižšie tržby na prekonanie bodu zvratu, ale tento predaj môže trvať dlhšie.

Nížšie ceny môžu povzbudiť viac zákazníkov, ale je potrebný väčší objem produkcie na prekonanie bodu zvratu.

Väzby bodu zvratu na cenové stratégie a elasticitu

Zmena                                                Efekt na                                              Efekt na objem

                                               Príspevok na úhradu                                     bodu zvratu

Vyššia predajná cena                           zvyšovať                                             znižovať                                 

Nižšia predajná cena                            znižovať                                             zvyšovať        

Vyššie VN na jednotku                        zvyšovať                                             znižovať

Nižšie VN na jednotku                         znižovať                                             zvyšovať

Zvýšenie FN                                       žiadny vplyv                                        žiadny vplyv

Zníženie FN

Pri príprave obchodného plánu je užitočné poznať, s akou rezervou nad úroveň bodu zvratu sa v pláne predaja uvažuje, t. j. o koľko môže skutočný predaj klesnúť, aby sa firma nedostala do straty.

• Bod zvratu pre minimálnu rentabilitu výroby

(Chceme dosiahnuť 20% zisku na jednu predaniu jednotku produkcie. Potom bod obratu posúvame doprava za účelom naplnenia požiadavky min. zisku. Pod Q min vyrábame so stratou.)

TR = TC + π_min

P * Q = FC + AVC * Q + π_min * Q

Zdanenie nemá na bod zvratu vplyv. To vyplýva z rovnice:

Q = FC / P-AVC – π_min = FC x (1-t) / (P-VC-π_min) x (1-t)

1. bod zvratu pre CF

Analýza bodu zvratu pomocou peňažných tokov

– v určitom období len časť fixných nákladov je peňažným výdajom. Bod zvratu sa tak posúva smerom k počiatku 0 bodu produkcie.

– predpokladajme, že len určitá časť fixných nákladov je aj peňažnými výdajmi, ostatná časť napr. vo forme odpisov je nepeňažnými výdajmi podniku

– podnik môže existovať aj v období straty, pokiaľ operuje nad peňažným bodom zvratu bez toho, aby bol ohrozený platobnou neschopnosťou        

Bod zvratu pre cash flow

Bod zvratu pre cash flow je snahou vyjadriť taký bod zvratu, v ktorom by boli iba tie náklady (fixné a variabilné), ktoré súvisia s výdajovou zložkou, to znamená, že do fixných nákladov nie sú zahrnuté odpisy.

1. Bod zvratu pre nelineárnu funkciu tržieb nákladov

Množstevné zľavy, zmeny cien a iné deformácie spôsobujú nelineárny priebeh nákladov a výnosov. U nelineárnej funkcie nákladov a výnosov môžu byť dva, alebo viac bodov zvratu.

-iba v prípade nelineárnej funkcie nastanú dva body obratu (pretne sa TR a TC)

vplyv daní na BZ – zdanenie nemá na BZ vplyv. To vyplýva z rovnice:

Q = FC / P-AVC – π_min = FC x (1-t) / (P-VC-π_min) x (1-t)

Bod zvratu pre nezdanený zisk = Bod zvratu pre zdanený zisk.

1. Prevádzková páka a stupeň prevádzkovej páky

Prevádzková páka

Prevádzková páka (Operating Leverage – OL) vyjadruje, ako sa zmení zisk z bežnej činnosti pred zdanením a úrokmi, ak dôjde k zmene celkových tržieb.

Stupeň prevádzkovej páky

Stupeň prevádzkovej páky (Degree of operating leverage – DOL) je definovaný ako relatívny prírastok EBIT-u zodpovedajúci relatívnej zmene tržieb. Je definovaný ako percentuálna zmena zisku vyvolaná jednopercentnou zmenou predaného množstva:  str. 363

1. Finančná páka a stupeň finančnej páky, celk. páka a stupeň celkovej páky

Finančnou pákou (financial leverage – FL) nazývame takú zmenu zisku pripadajúceho na akciu, ktorá bola vyvolaná použitím cenných papierov s pevnými platbami k financovaniu podniku.

Pri analýze finančnej páky budeme analyzovať vplyv štruktúry kapitálu na zisk. Kapitálovou štruktúrou sa rozumie pomer vlastného a cudzieho kapitálu a cieľom analýzy je nájdenie optimálnej kapitálovej štruktúry.

• ide teda o vzťah medzi ziskom pred úrokmi a zdanením (EBIT) a ziskom na akciu (Earnings per Share – EPS). Finančnú páku však možno používať aj v podnikoch, ktoré nie sú akciovými spoločnosťami. V takom prípade je definovaná ako vzťah medzi ziskom po zdanení a vlastným kapitálom:

                               neakciovky                                                          akciovky

Vplyv finančnej páky

V závislosti na veľkosti zisku po zdanení môže finančná páka pôsobiť pozitívne a zvyšovať zisk na akciu alebo negatívne, ak zisk na akciu znižuje. Negatívny vplyv finančnej páky nastáva vtedy ak zisk na akciu je čiastočne alebo úplne odčerpaný na zaplatenie úrokov z cudzieho kapitálu.

Stupeň finančnej páky (Degree of Financial Leverage – DFL) možno definovať ako relatívnu zmenu zisku na akciu (EPS) vyvolanú relatívnou zmenou zisku pred úrokmi a zdanením (EBIT).

V prípade nulového zadĺženia podniku, kedy je k financovaniu využívaný výlučne vlastný kapitál, EPS = EBIT a stupeň finančnej páky = 1

Celková páka (Total Leverage – TL) spája účinky prevádzkovej a finančnej páky a vyjadruje závislosť zisku na akciu na celkových tržbách podniku

Prevádzková páka ovplyvňuje EBIT, ktorý je vstupným faktorom pre vyjadrenie finančnej páky transformovaný na zisk na akciu (EPS), resp. zisk po zdanení na korunu vlastného kapitálu (ROE)

Stupeň celkovej páky ( Degree of Total Leverage – DTL) je definovaný ako relatívny prírastok zisku na akciu zodpovedajúci relatívnej zmeny tržieb

Stupeň celkovej páky je daný súčinom stupňa prevádzkovej a finančnej páky.

Stupeň celkovej páky umožňuje spoločne posúdiť efekt prevádzkovej a finančnej páky na celkový zisk na akciu. To sa využíva pri investovaní, pri výpočte zisku na akciu pre predpokladaný objem tržieb atď.

1. Intenzifikačné a neintenzifikačné náklady
2. Intenzifikačné náklady sú také náklady, ktorých zmena je v kauzálnom vzťahu s objemom produkcie. Z hľadiska mikroekonómie sú to variabilné náklady. Efektívnosť týchto nákladov meriame priamo a nepriamo.

Priama efektívnosť:- je tvorená hospodárnosťou ich vynakladania a vyplýva zo vzťahu medzi dynamikou intenzifikačných nákladov a dynamikou objemu produkcie.

Nepriama efektívnosť: – je daná sprostredkovanými efektmi, ktorú sú vyvolané predovšetkým zmenou produkcie. K nim patria relatívne zmeny stálych, neintenzifikačných nákladov vplyvom zmeny objemu produkcie a zmeny objemu VH.

• Neintenzifikačné náklady

Ide o také náklady, ktorých prítomnosť vo výrobnom procese je nutná v nevyhnutnej miere, pričom ich zvyšovanie nie je v kauzálnom vzťahu k intenzite výroby a preto je z hľadiska vlastnej ekonomiky výrobného procesu ich zvyšovanie nežiaduce.

Majú charakter fixných nákladov. S rastúcim objemom výroby ich podiel na jednotku produkcie spravidla klesá.

Efektívnosť neintenzifikačných nákladov je daná hospodárnosťou ich spotreby, ale aj ich maximálnym produkčným využitím, ktoré spočíva v dosiahnutí maximálnej produkcie k danej veľkosti celkového fixného nákladu.

1. Proporcionálne N, Fixné N, nadproporionálne N a podproporcionálne N

• Proporcionálne náklady

– rastú priamo úmerne s objemom produkcie a možno ich charakterizovať vzťahmi:

VC_P = AVC_p * Q

AVC_{p =} VC_P  / Q

Variabilné N – ako mi ovplyvňuje výnosy, či podnik využíva nákladový potenciál

Fixné náklady – v rámci určitého rozsahu výroby zostávajú nemenné. Z dostatočne dlhodobého hľadiska sa menia skokovo. Čím viac vyprodukujem, tým sa mi ↓ jednotk. FN

AFC = FC / Q

Z uvedených rovníc vyplývajú ekonomické pravidlá:

– zníženie jednotkových FN, zodpovedajúce konštantnému zvýšeniu, výroby s rastúcou úrovňou produkcie klesá.

– S rastom FN na výrobu rastú jednotkové FN. Pre konštantné zvýšenie objemu produkcie sú však úspory jednotkových FN pri vyšších FN vyššie.

– Z tohto dôvodu je potrebné venovať vyššiu pozornosť využitiu výrobných kapacít u drahších technológií ako u lacnejších, nakoľko prináša väčšie zníženie jednotkových FN a tým aj vyššie relatívne úspory FN.

Relatívnu zmena fixných N pre produkciu porovnateľného obdobia Q₁ vypočítame:

Δ FC / Q = (AFC₁ – AFC₀) * Q₁

Δ FC / Q = (FC / Q₁ – FC / Q₀) * Q₁ = FC – FC * Q₁ / Q₀ = FC * (1 – i_Q)

Ak i_Q > 1 => Δ FC / Q < 0 – relatívna úspora FN

Ak i_Q < 1 => Δ FC / Q > 0 – relatívne prekročenie FN

Čím väčší bude index produkcie, tým bude väčšia relatívna úspora FN.

• Nadproporcionálne náklady
• menia sa s objemom produkcie ale nie priamo úmerne
• vznikajú zlúčením 2 nákladových druhov a to N proporcionálnych a N fixných
• celkové nadproporcionálne N

TC = FC + VC_P

• Priemerné nadproporc. N:

TC/Q = FC/Q + VC_P/Q

ATC = AFC + AVC

Vývoj celkových nákladov: nadproporcionálnych a podproporcionálnych nákladov

Vývoj nadproporcionálnych N

nadproporc. celk. N                                                     nadproporc. jednotk. N

Nadproporcionálne N vykazujú s rastom objemu výroby rastúcu relatívnosť danú vyšším produkčným využitím FN

• Podproporcionálne náklady

celkové                                                                                   jednotkové

ATC = VC – FC = TR * (1 – V) – FC                                                   ATC = VC / Q – FC / Q

VC = TR * (1 – V)                                                                              ATC = AVC – AFC

Z týchto grafov vyplýva:

– tržby pri nulovej výrobe sa rovnajú nule.

– Pri nulovej výrobe sa FN rovnajú strate, tzn. že strata je vo výške FN.

– Strata sa zmenšuje so zvyšujúcim sa objemom výroby a v určitom rozsahu výroby zaniká. Zaniká tam, kde vzniká tzv. nulový bod alebo bod obratu.

1. Odhad nákladov VI

Medzi najznámejšie modely patria:

• Dividendový model – vychádza z predpokladu, že náklady na vlastný kapitál sú dané mierou dividend, ktorú požadujú akcionári, t.j. model stanovuje náklady vlastného kapitálu ako očakávanú vnútornú výnosnosť akcie.

• Model oceňovania kapitálových aktív CAPM- Používaný hlavne na vysvetlenie vzťahu hodnoty a rizikovosti cenných papierov môže pri splnení určitých predpokladov poslúžiť aj pri určovaní nákladov vlastného kapitálu. Jedná sa predovšetkým o odhad budúcich očakávaných výnosov z investovania do daného podniku pri určitej miere rizika, ktorú investícia do tohto podniku prináša.

Nutným predpokladom jeho použitia je EXISTENCIA DOKONALÉHO TRHU

• Všetci investori majú dokonalý a bezplatný prístup k info
• Neexistujú transakčné náklady a dane
• Investori môžu voľne požičiavať a vypožičiavať si za rovnakú úrokovú mieru
• Investori majú averziu k riziku
• Trh je efektívny, ceny akcií úplne odrážajú pohotové info
• Je lineárny vzťah medzi výnosnosťou individuálnych akcií a výnosnosťou všetkých akcií na trhu
• Platí: (Náklady naVK=bezrizikový výnos+trhové riziko(prémia za riziko akcionára)

• APT model – Je viacfaktorový model, ktorý vychádza z tézy, že výnosnosť akcie závisí od vplyvu viacerých makro- a mikroekonomických faktorov. Vplyv mikroekonomických faktorov na výnosnosť je možné eliminovať diverzifikáciou. Pôsobenie makroekonomických faktorov na výnosnosť akcie závisí od citlivosti tohto výnosu na jednotlivé makroekonomické faktory

• Stavebnicové modely – východiskom pre podniky, kt. nie sú aktérmi operácií na kapitálovom trhu alebo nedisponujú údajmi potrebnými pre realizáciu výpočtov, sú prístupy založené na diametrálne odlišnom princípe
• ich špecifickou črtou je, že riziková prémia sa vytvára ako súčet určitých zložiek – rizikových prirážok v závislosti od miery rizika oceňovaného podniku, najčastejšie podľa vzťahu:

RP= r (prirážka za obchodné riziko)+ r(finančné riziko)+r(zníženú likviditu)

1. Rozdiel medzi klasickými a modernými ukazovateľmi merania výkonnosti podniku
2. Kritika tradičných ukazovateľov ekonomiky podniku plynie z koncepčnej bariéry medzi trhovým oceňovaním podnikov a výkonnosťou meranou na základe účtovných údajov. Účtovné výsledky nie vždy zodpovedajú ekonomickému pohľadu na podnik.
3. Moderné prístupy sa snažia o prepojenie všetkých činnosti podniku a jeho účastníkov jedným hlavným cieľom a tým je rast hodnoty vložených prostriedkov vlastníkmi podniku. Do ukazovateľov je implementovaná  kategória ekonomického zisku, ktorý okrem bežných nákladov berie do úvahy aj tzv.  alternatívne náklady kapitálu, ktoré predstavujú nevyužité  investičné príležitosti vlastníka podniku, ktoré nesú rovnaké riziko ako daný podnik.
4. klasické zobrazujú retrospektívny pohľad na podnik a musia byť doplnené tými modernými

1. ukazovatele zisku, aktivity, rentability, likvidity, zadĺženosti a cash flow
2. zisku

Čistý zisk ( EAT) – najdôležitejšia kategória, určená k rozdeleniu. Spôsob rozdelenia má veľký vplyv na budúci vývoj hodnoty podniku a na mieru uspokojenia vlastníkov.

Zisk pred zdanením ( EBT) – zahrňuje daň z príjmov za bežnú a mimoriadnu činnosť. Je vhodný pre porovnanie výkonnosti, pretože abstrahuje od miery národného zdaňovania podnikov

Zisk pred úrokmi a zdanením ( EBIT) – meria prevádzkovú výkonnosť podniku a nie je ovplyvňovaný spôsobom financovania a veľkosťou dani.

Zisk pred úrokmi, zdanením a odpisovaním EBITDA – je nezávislý od použitej metódy odpisovania a v zjednodušenej podobe predstavuje ukazovateľ cash – flow.

výsledok hospodárenia za účtovné obdobie

+ daň z príjmu za bežnú činnosť

+ daň z príjmu za mimoriadnu činnosť

= zisk pred zdanením (EBT – Earnings Before Taxes)

+ nákladové úroky

= zisk pred úrokmi a zdanením (EBIT – Earnings Before Interest and Taxes)

+ odpisy

= zisk pred úrokmi, zdanením a odpismi (EBITDA)

• aktivity – vypovedajú, či podnik efektívne hospodári so svojím majetkom
• obrat aktív =  
• doba obratu zásob =   x 365
• doba obratu pohľadávok = 

• rentability –
• rentabilita tržieb =  
• Ukazovateľ udáva aký veľký zisk dosiahne spoločnosť z jednej koruny tržieb.
• aktív  
• meria výkonnosť (produkčnú silu podniku)
• vlastného kapitálu.   
• meria výnosnosť kapitálu vloženého vlastníkmi podniku a teda jej hodnota by sa mala pohybovať nad úrovňou alternatívneho nákladu na kapitál. Čím je vyššia, tým je tzv. shareholder value vyššia.

• likvidity

• celková =   
• Pri konštrukcii tohto ukazovateľa sa vychádza z toho, že v prípade potreby je možné je možné z krátkodobého majetku premeniť zásoby na peňažné prostriedky

•  pohotová =   
• Tento ukazovateľ sa označuje aj ako solventnosť a vyjadruje vzťah medzi najlikvidnejšou časťou majetku a okamžite splatnými záväzkami. Jeho ideálna hodnota je 1

• zadĺženosti
• Celková zadlženosť, miera zadlženosti, úrokové krytie, doba splácania dlhou, krytie DM vlastným al. celk. kap.
• Miera zadlženosti – finančná páka, vo vzťahu k rentabilite platí zásada : ak je výnosnosť vloženého kapitálu vyššia než cena úročených cudzích zdrojov , pôsobí finančná páka pozitívne a použitie cudzieho kapitálu prispieva ku zhodnocovaniu vlastného kapitálu.
• V dôsledku vyššej zadlženosti stúpajú náklady vlastného kapitálu ako aj riziko vlastníkov. Riziko znižuje len vtedy, ak podnik vie efektívne využiť cudzie zdroje formou finančnej páky.
• Cash flow
• hodnotiť finančnú stabilitu ( vytváranie finančných prebytkov, splácanie záväzkov, výplata podielov),
• plánovať peňažné príjmy a výdaje,
• hodnotiť efektívnosť investičných variant,
• financovať investície z vlastných zdrojov,
• hodnotiť výkonnosť a oceňovať podniky.
• kapitálového trhu – dividendový výnos

1. generácie merania výkonnosti podniku
2. 1. generácia „zisková marža“ – inak nazývaní rentabilita tržieb je vyjadrená podielom ČISTÉHO ZISKU resp. ZISKU PO ZDANENÍ k tržbám.
3. ukazovateľ by mal vykazovať rastúcu tendenciu pretože priamo indikuje zníženie nákladov, efektívne zvýšenie cien a z toho vyplývajúcu konkurencieschopnosť výrobku
4. pôsobí naň podiel N na realizovanom obrate
5. 2. generácia „rast zisku“

Čistý zisk (EAT – Earnings After Taxes) = výsledok hospodárenia za účtovné obdobie

+ daň z príjmu za bežnú činnosť

+ daň z príjmu za mimoriadnu činnosť

= zisk pred zdanením (EBT – Earnings Before Taxes)

+ nákladové úroky

= zisk pred úrokmi a zdanením (EBIT – Earnings Before Interest and Taxes)

+ odpisy

= zisk pred úrokmi, zdanením a odpismi (EBITDA)

• 3. generácia „výnosnosť kapitálu“
• rentabilita aktív ROA – meria výkonnosť (produkčnú silu podniku). Dáva do pomeru zisk s celkovými aktívami investovanými bez ohľadu na to, z akých zdrojov sú financované, čo umožňuje porovnávanie podnikov s rozdielnou štruktúrou vl. a cudzích zdrojov
• rentabilita vlastného kapitálu ROE – meria výnosnosť kapitálu vloženého vlastníkmi podniku a teda jej hodnota by sa mala pohybovať nad úrovňou alternatívneho nákladu na kapitál. Čím je vyššia, tým je vyššia tzv. shareholder value.
• rentabilita investovaného kapitálu ROI – meria výnosnosť dlhodobého kapitálu vloženého do majetku

• 4. generácia „tvorba hodnoty pre vlastníkov“
• jedná sa o koncepciu riadenia shareholder value (vlastník)
• ukazovatele: EVA, MVA-hodnota pridaná trhom, CROGA-rentabilita hrubých A, CROIGA-ukaz. CROGA upravený o infláciu, CFROI – prevádzková návratnosť investície

• Moderné prístupy merania výkonnosti podniku a definuj CFROI, DCF, SVA

– Moderné prístupy sa snažia o prepojenie všetkých činnosti podniku a jeho účastníkov jedným hlavným cieľom a tým je rast hodnoty vložených prostriedkov vlastníkmi podniku. Do ukazovateľov je implementovaná  kategória ekonomického zisku, ktorý okrem bežných nákladov berie do úvahy aj tzv.  alternatívne náklady kapitálu, ktoré predstavujú nevyužité  investičné príležitosti vlastníka podniku, ktoré nesú rovnaké riziko ako daný podnik.

Moderné prístupy sa vyznačujú:

• Najužšou väzbou na hodnotu akcií podniku,
• Berú do úvahy kalkuláciu rizika a rozsah viazaného kapitálu,
• Umožňujú hodnotiť výkonnosť a súčasne aj ocenenie podniku

• Diskontované cash-flow – DCF(Disconted cash flow)

Kde:

CF_t-peňažné toky z investície v jednotlivých rokoch jej životnosti

K – kapitálový výdaj spojený s investovaním

t-jednotlivé roky

n-doba životnosti investície

i-diskontná miera odrážajúca požadovanú výnosnosť investície

NPV ˃ 0  projekt efektívny

NPV ˂ 0 hodnota podniku klesá, nie je záujem o realizáciu takýchto projektov

• Shareholder Value Added

SVA je ďalšou možnosťou pre meranie výkonnosti podniku. Vyjadruje pridanú hodnotu akcionárov.

Kde:

SV_t = hodnota podniku pre vlastníkov v čase t

Pre výpočet SVA pre jedno obdobie je možné použiť zjednodušený tvar:

• Cash Flow Return on Ivestment ( CFROI)
• hodnota podniku sa odvíja od očakávaných peň. tokov v budúcnosti prevedených na ich súčasnú hodnotu pomocou diskontovanej sadzby odrážajúcej očakávanú výnosnosť investorovi.
• podstatou je výpočet tzv. vnútorného výnosového percenta
• porovnáva zdanené budúce peňažné toky upravené o infláciu, ktoré sú k dispozícii podnikovým investorom s inflačne upravenou brutto investíciou v hotovosti vloženou týmito investormi do podniku

I       = investície ( brutto)

BCF = brutto CF v jednotlivých rokoch upravených o infláciu

NA   = hodnota neodpisovaných aktív

N      = doba ekonomickej životnosti

t       = jednotlivé roky budúceho obdobia n

• MVA a TSR

Trhová pridaná hodnota (MVA):

• ukazovateľ meria rozdiel medzi trhovou hodnotou podniku a kapitálom investovaným do podniku:

MVA = trhová hodnota – investovaný kapitál

• cieľom je dosiahnuť najvyššiu hodnotu MVA. Tento cieľ nie je možné dosiahnuť iba zvýšením vloženého kapitálu, aj keď tým rastie hodnota podniku. K zvýšeniu MVA dôjde iba v prípade, ak investovaný kapitál je výnosnejší než sú N na kapitál.

• existujú 3 spôsoby ako zvýšiť MVA
• realizovať len projekty, ktoré majú pozitívne rozpätie návratnosti (ROIC-WACC>0) a teda kladnú hodnotu ukazovateľa EVA
• rozširovať súčasné projekty tak, aby bola dosiahnutá kladná hodnota ukazovateľa EVA
• znižovať počet projektov, resp. eliminovať projekty, ktoré majú negatívnu hodnotu ukazovateľov EVA

Total Shareholder Return – TSR

• Je to ukazovateľ, ktorý dokáže priamo merať zmeny v bohatstve akcionárov v danom období. TSR je funkciou výšky vyplácaných dividend a zvýšenia resp. zníženie ceny akcie na konci obdobia v komparácii zo začiatkom obdobia. V podstate je obdobou vnútorného výnosového percenta.

• ukazovateľ EVA

Ekonomická pridaná hodnota – EVA

predstavuje vo svojej podstate ekonomický zisk, ktorý podnik vytvorí po úhrade všetkých nákladov, vrátane nákladov na kapitál. Je chápaný ako čistý výnos z hlavných činnosti podniku znížený o náklady na kapitál.

Vyjadrujeme ho nasledovne:

Kde:

NOPAT – je zisk z hlavných činností po zdanení

WACC – priemerné vážené náklady na kapitál

C – kapitál viazaný v aktívach, ktoré sú využívané v hlavnej činnosti k začiatku hodnoteného obdobia

Prednosti EVA

– Je blízka kategórii čistá súčasná hodnota.

– Vyhovuje teórii, že zvýšiť hodnotu podniku je možné v prípade, že manažéri prijímajú projekty s kladnou čistou súčasnou hodnotou.

Je nástrojom:

• Merania výkonnosti podniku
• Motivácie zamestnancov
• Oceňovania podniku
• Hodnotenia investičných projektov

Nevýhody:

– Vychádza z účtovných informácií a vyčíslenie vstupných údajov o zisku a investovanom kapitáli vyžaduje mnohé úpravy účtovných veličín,

– Výpočet nákladov na vlastný kapitál aj pri použití viacerých modelov nedáva jednoznačný výsledok,

– Pokiaľ je rast ukazovateľa EVA sprevádzaný zvýšením nákladov na kapitál, môže hodnota podniku klesnúť i pri súčasnom zvýšení EVA

– Berie do úvahy výnosy a náklady dosiahnuté v danom období, neobsahuje  očakávané prínosy v budúcich obdobiach, a to ani priamo vo forme odhadov budúcich tokových veličín, ani prostredníctvom ocenenia aktív a záväzkov v súčasnej hodnote budúcich výnosov.

 Základné cesty na zvýšenie EVA

• Zvyšovanie efektívnosti hospodárenia (znižovanie N) a tým zvyšovať zisk
  • Zvyšovať tržby (rast firmy). Investovať práve vtedy, keď nová investícia dáva viac ako sú N na použitý kapitál
  • Znižovať kapitál (odpredať nepotrebný majetok) z neefektívnych činností firmy
  • Riadiť riziko a tým N na kapitál

• Účtovná metóda a substančná metóda stanovenia hodnoty podniku

účtovná metóda- súčet účtovnej hodnoty majetku podniku vykázaná na strane A súvahy znížená o hodnotu záväzkov, vykázaný v pasívach a poskytuje informácie o výške VI = čo je účtovná hodnota podniku

substančná metóda – trhová hodnota podniku sa určuje ako súčet ocenení jednotlivých majetkových súčastí podniku znížený o súčet všetkých záväzkov podniku

*rozdiel- DHM sa oceňuje v reálnej hodnote a pri ocenení POH a Z sa rešpektuje faktor času čiže stanovuje sa ich súčasná hodnota k momentu ohodnotenia.

• Výnosová metóda, metóda nadzisku a metóda priemernej hodnoty

Výnosová metóda- oceňuje podnik ako majetok schopnýprinášať výnos, hodnota podniku sa určuje ako súčasná hodnota jeho budúcich výnosov

• rozhodujúce sú 3 veličiny – čistý výnos

                                           – úroková miera kapitálového výnosu

                                          – stupeň rizikovosti vkladu kapitálu do ohodnotenia podniku

Metóda nadzisku – Je ďalší spôsob kombinácie substančnej a výnosovej metódy.

Očakávané budúce zisky sa rozčleňujú na dve časti:

• Bežný zisk, ktorý odpovedá priemernej miere zisku investovaného v danom odbore
• Nadzisk, t.j. zisk prevyšujúci v hodnotenom podniku úroveň zodpovedajúcu priemernej miere zisku.

Bežný zisk je prejav výnosu majetku vyjadreného substančnou hodnotou a nadzisk je výnosom hodnoteného podniku.

Pri tejto metóde sa substančná hodnota zvyšuje o kapitalizovaný nadzisk za obdobie, počas ktorého sa očakáva dosahovanie nadzisku.

Metóda priemernej hodnoty

• Vychádza z vypočítanej substančnej  hodnoty a z hodnoty výnosu. Ide o jednoduchý aritmetický priemer.
• Trhová hodnota = substatnčná hodnota + hodnota výnosu / 2
• Ak je hodnota výnosu vyššia ako substančná hodnota vzniká tzv. goodwill, kladná hodnota podniku, v opačnom prípade vzniká badwill.
• Čím je väčší rozdiel medzi hodnotou výnosu a substančnou hodnotou, tým je väčšie aj riziko vzniku novej konkurencie, pretože nových investorov priťahuje výnosnosť vkladu do daného odvetvia, čím sa zvyšuje riziko ohrozenia dosiahnutia očakávaných výnosov.
• Znaleckým posudkom sa často dopĺňa použitie danej metódy.

• produktivita práce a meranie produktivity práce

Produktivita práce

• množstvo úžitkových hodnôt vytvorených za jednotku času bez ohľadu na vynaložené náklady. Je vyjadrením úrovne efektu ľudskej práce.
• Čím menej živej práce je potrebné na výrobu urč. objemu úžitkových hodnôt, tým vyššia je produktivita práce.
• Môžeme rozlišovať produktivitu práce jednotlivca, pracovnej skupiny, strediska, podniku, rezortu. Pri hodnotení úrovne produktivity práce sa rozlišuje celková (spoločenská) produktivita práce, v ktorej je zahrnuté celkové množstvo práce vynaložené na určitý objem výroby, teda spotreba práce, obsiahnutej v surovinách, materiáli a pracovných prostriedkoch spolu so spotrebou živej práce vynaložené vo výrobnom procese.

Meranie produktivity práce

1. v naturálnych ( fyzických ) jednotkách, ktoré vyjadruje konkrétny množstvo, ktoré podnik vyrobil v čase,
2. v pracovných hodinách, resp. normohodinách, ktoré určujú, aké množstvo práce podnik pri výroby vynaložil,
3. v hodnotových jednotkách najčastejšie používané sú : výkon, výnos, pridaná hodnota, hodnota predaja

• Produktivita práce vyjadrená ukazovateľmi úrovne produktivity práce alebo prácnosti nedovoľuje ohodnotiť efektívnosť práce podniku alebo odvetvia. Za účelom analýzy sa uskutočňuje porovnávanie úrovne produktivity práce, t.j. sleduje sa dynamika rastu produktivity práce.
• V rôznych podnikoch a odvetviach sa porovnávajú ukazovatele úrovne produktivity práce ( prácnosti) v danom ( zúčtovacom) období – analyzovanom období s ukazovateľmi predchádzajúceho ( bázického ) obdobia.

Stanovenie produktivity práce priamou metódou:

Stanovenie produktivity práce nepriamou metódou ukazovateľ prácnosti:

• prácnosť a druhy prácnosti v závislosti od zloženia nákladov. Extenzívne  a intenzívne využitie pracovnej sily

prácnosť – sú náklady pracovného času vynaložené na výrobu jednotky produkcie. Rozlišujeme nasledujúce druhy prácnosti v závislosti od zloženia nákladov, ktoré do nej zahŕňame:

• Technologická prácnosť ( Ttech), ktorá zahŕňa náklady na prácu základných pracovníkov,
• Prácnosť obsluhy výroby ( Tobs), stanovujúca náklady práce pomocných pracovníkov
• Výrobná prácnosť ( Tvy), predstavujúca náklady na prácu všetkých pracovníkov podniku:     Tvy = Ttech+Tobs                                          
• Prácnosť riadenia výroby ( Triad)
• Celozávodná prácnosť ( Tcelk), predstavujúca náklady práce všetkých kategórií priemyselno-výrobného personálu podniku: Tcelk= Ttech + Tobs + Triad

Extenzívne využitie – analýza využiteľného a využívaného pracovného času ( dynamická veličina

Odpracovaný čas vyjadruje množstvo vykonanej práce v dňoch ( hodinách):

Analytický ukazovateľ je priemerná dĺžka pracovného dňa:

Intenzívne využitie práce vyjadruje ukazovateľ produktivity práce.

Pre analýzu je potrebné vymedziť:

• Ukazovatele a jednotky vyjadrujúce objem produkcie,
• Časový úsek, za ktorý sa produktivita zisťuje ( ročná, mesačná, denná, hodinová),
• Počet a kategória pracovníkov, ktorých produktivita sa zisťuje

• ukazovatele vyjadrujúce pohyb pracovníkov vo forme koeficientov. Metóda normohodín, metóda noriem obsluhy a metóda obsluhových miest

Pri skúmaní pohybu pracovníkov posudzujeme, či je pohyb potrebný a užitočný alebo škodlivý, fluktuačný, čo sledujeme na základe analýzy príčin.

• Koeficient obratu pracovníkov z ich prírastku za stanovené časové obdobie:

• Koeficient obratu pracovníkov z ich úbytku za stanovené časové obdobie:

• Koeficient fluktuácie  – nežiaduceho pohybu:

Metóda normohodín- pomocou tejto metódy je možné vypočítať potrebu robotníkov, ktorí pracujú na normovaných hodinách. Využíva sa pri tých prácach, kde sa spotreby času na výrobok alebo zákazku normuje. Táto potreba sa vypočíta podľa nasledujúceho vzťahu:

Kde:

Q – potreba normohodín na plánovaný objem výroby

Ef- efektívny fond pracovného času

k- koeficient plnenia výkonových noriem.

Metóda noriem obsluhy – táto metóda sa používa v aparatúrnych výrobných procesoch, pri takejto práci kde výkon robotníka závisí od veľkej miere aj od technického vybavenia ( chemický, potravinársky priemysel a potreba robotníkov  sa určuje normou obsluhy týchto zariadení. Potreba robotníkov sa vypočíta podľa vzorca:

Kde:

D – počet dní, počas prevádzky zariadenia

S- počet zmien za deň

H – dĺžka zmeny v hodinách

No- norma obsluhy zariadenia

Metóda obsluhovaných miest – táto metóda je vhodná na plánovanie potreby pomocných a obslužných pracovníkov, ako sú údržbári, skladníci a pod. počet týchto zamestnancov závisí od počtu zariadení, ktoré majú obslúžiť a tiež od prácnosti obsluhy, čiže od počtu miest, ktoré má obslúžiť jeden robotník. Potreba robotníkov sa vypočíta:

Kde:

D- počet dní, počas prevádzky zariadenia

S- počet zmien za deň

H- dĺžka zmeny v hodinách

Om-počet obsluhovaných technologických miest

Pm- počet

• výrobná kapacita, využitie výrobnej kapacity, metódy výpočtu výrobnej kapacity

Kapacita – schopnosť určitého zariadenia za optimálnych podmienok vyrobiť určité množstvo výrobkov za určitú dobu.

Výrobnou kapacitou podniku sa označuje maximálny možný objem výroby pri danej výrobnej štruktúre za určitý čas.

Výrobná kapacitu vyjadrujeme :

• V naturálnych jednotkách
• V peňažných jednotkách
• V časových jednotkách

Výrobná kapacita môže byť vyjadrená i ako maximálny objem surovín, ktoré môže výrobná jednotka spracovať za určitú dobu.

Dôvody zisťovania výrobnej kapacity:

• Zisťovanie možnosti výroby,
• Zdôvodňovanie výrobného plánu,
• Zdôvodňovanie potreby investícií

Využitie výrobnej kapacity

• výrobná kapacita je stanovená ako maximálne možný objem produkcie dosiahnuteľný výrobnou jednotkou za určité obdobie.
• skutočný dosiahnutý objem výroby je vo väčšine prípadov nižší.
• využitie výrobnej kapacity – pomer medzi skutočným objemom výroby a výrobnou kapacitou. Ak to vyjadríme koeficientom – pohybuje sa od 0 do 1. Po vynásobení 100 sa vyjadruje využitie výrobnej kapacity v %

Výpočet výrobnej kapacity

1. Výrobná kapacita ak súčin využiteľného časového fondu – ak výrobná jednotka výroba jeden druh výrobku alebo výrobky na sebe prevoditeľné, vyjadrujeme výrobnú kapacitu (VK) v naturálnych jednotkách

Q- VK v naturálnych jednotkách

Tp- využiteľný časový fond v hodinách

Vp- výkon v naturálnych jednotkách za 1 hodinu

1. Výrobná kapacita ako podiel využiteľného časového fondu a normy prácnosti– využitie napr. v strojárenských výrobách pri mechanickom obrábaní.

Kapacitná norma prácnosti jedného výrobku v hodinách – tk:

t- norma prácnosti výrobku v normohodinách

k1 – koeficient plnenia noriem

k2- koeficient progresívnosti

koeficient progresívnosti – vyjadruje rast produktivity práce realizáciou racionalizačných opatrení vedúcich k zníženiu prácnosti.

1. Výrobná kapacita určená výrobnou plochou

V niektorých výrobách sú výrobné možnosti určené najmä výrobnou plochou.

Výrobná kapacita potom závisí na:

• Veľkosti výrobných plôch,
• Náročnosti výrobku na plochu,
• Doba výroby výrobku na danej ploche
• Celkovom využiteľnom časovom fonde

M- celková výrobná plocha v m²

m- kapacitná norma plochy na výrobu 1 výrobku v m²

d- normovaná priebežná doba výroby 1 výrobku v hodinách

• Rovnováha firmy v podmienkach dokonalej konkurencii

Dokonalá konkurencia –

• krátke obd. – podmienkou rovnováhy firmy je rovnosť hraničných nákl. a hran. príjmov   MC=MR
• rovnováha firmy sa dosahuje v bode E, je to priesečník kriviek MC a MR
• firma nie je schopná ovplyvniť cenu, za ktorú vyrobenú produkciu na trhu zrealizuje
• dlhé obd. – vš. faktory sú variabilné
• ekonom. zisk sa chápe ako mimor. zisk, kt. exist. na dokon. konk. trhu iba z krátkod. hľ.
• vstup nových firiem do odvetvia povedie k poklesu ceny daného výrobku
• z dlhod. hľ. nie je teda na dokonale konk. trhu možné, aby firma dosah. Ekonom. zisk
• forma trhu, na ktorom nemá žiadna firma trhovú silu, ktorá by jej umožnila zmeniť trhovú cenu toho výrobku, ktorý vyrába. Firma musí akceptovať cenu, ktorá existuje na trhu.

Trhovú cenu ju nútia prijať dve skutočnosti:

– produkuje výrobok, ktorý sa svojimi fyzickými vlastnosťami neodlišuje od toho istého výrobku, s ktorým na trh vstupujú mnohé iné firmy.

– jeho výrobok predstavuje len nepatrnú časť celkovej ponuky smerujúcej na trh. Jedinou cestou ako max. Z, je zníženie výrobných nákladov v porovnaní s inými výrobcami.

V najvšeobecnejšom zmysle slova môžeme zisk firmy definovať ako rozdiel medzi jej výnosmi a nákladmi.

Ak predpokladáme, že firma vyrába n výrobkov q₁, q₂ …..q_n s použítím m vstupov x₁, x₂, …..x_m, pričom ceny výrobkov sú p₁, p₂…p_n a ceny vstupov c₁, c₂,….c_m tak zisk firmy vyjadruje nasledovne:

π (x₁, x₂, ….x_n, q₁, q₂,…q_m) =   ∑  p₁ * q₁ –  ∑ c₁ * x₁

m- počet sledovaných VF

n  – počet výrobkov

xi – objem spotreby i – teho výrobného faktora pre i = 1, 2, ….m

qj – úroveň produkcie j – teho výrobku pre j = 1, 2, …n

ci – cena i-teho VF pre i = 1, 2, …m

pj  – cena j-teho výrobku pre j= 1, 2….n

π (x,q) – celkový zisk firmy

výraz ∑ pi*qi predstavuje celkové výnosy a výraz ∑ ci *xi predstavuje celkové náklady

Predstavitelia behavioristických teórií

Plánovaná rezerva

Vzorce

Otázka 2 – zvlášť k tomu si pozrieť neoklasické teórie

EVA – treba podrobne, ako sa znižuje, zvyšuje, čo to vlastne je, jej výhody, nevýhody